Biely deň pod Ďurkovou

Zrejme to dnes bola rozlúčka so, nazvem tých pár výletov honosne, sezónou. Nemyslím to ale ironicky, vďaka Rudovi sme chodili, keď sa dalo a boli to pekné a hlavne zábavné výlety, začo mu týmto úprimne ďakujem. Snehu dosť výrazne ubudlo, nevedel som vymyslieť kam ísť, ale našťastie mládenci z KOOV vydumali za nás starších – severný svah Nízkych Tatier, z Magurky hore na hrebeň a smer Ďurková.

Neviem prečo, nepozrel som si predpoveď počasia. Pretože je samozrejme jasné že o posledných akciách sezóny platí, že mávajú pekný slnečný deň ráno s ešte tuhým snehom, ktorý sa pekne pred obedom roztopí a prinesie také to príjemné jarné lyžovanie a posedenie pod kopcom. Keby som si tú predpoveď pozrel, vedel by som, že nás čaká zatiahnuté, vlhké a teplé počasie, topiaci sa čerstvo napadnutý mokrý sneh a viditeľnosť tak na tridsať metrov.

Stretli sme sa ráno o 06:30 pred Rudovou garážou. Ten čas bol našťastie ústupkom, pretože oni sú, doteraz nechápem ako, schopní rozjarene a s radosťou sa stretnúť aj o štvrtej ráno. A byť pri tom vyspatí. A čulí. Takýmto ľuďom úprimne závidím. Rovnako závidím aj tým, ktorí keď sa majú stretnúť o 6:30 na druhej strane mesta, tak o 5:40 ešte spia hĺbavým spánkom. Ja som musel vstávať o 4:30, aby som bol vôbec schopný správne uchopiť ten jednoduchý ranný proces „obleč sa, najedz sa, vy..r sa, nezabudni si veci a odíď z domu“.

V Rudovom aute človek skôr nájde 3 druhy pálenky, než vodu do ostrekovačov. Všade sú. Vždy boli. Musím priznať, svojím spôsobom ma to fascinuje. Jednu otvorenú jabĺčkovú nechal kolovať medzi nešoférujúcou posádkou. Len tak, trošíčku, za kalíšťok, aby sa človeku len nepríjemne odgŕgalo, ale nič mu nebolo. Času do príchodu na Magurku bolo dosť a tak som dumal nad tým, ako sa asi správne upínajú nové mačky, ktoré som si kúpil. A tiež nad tým, že síce všetci máme lavínové majáky, ale koľkí z nás ich vedia aj naozaj použiť. Vtedy som sa zaťal: musíme si spraviť akciu a naučiť sa s tým robiť.

O Magurke som veľa počul, no nikdy som tam nebol. Je to naozaj pekná horská dedinka s atmosférou a parádnym okolím, ktorá Rudka rozcítila natoľko, že si zaumienil dať si tu, po akcii v atmosfére podhorského mieru, kávu. Porozprávať sa s miestnymi, prepojiť, harmonizovať sa a akoby stať sa jedným z nich. Pookriať. Už vtedy bolo cítiť, že kávový príbeh ešte len začína.

Obúvať si lyže na ľade s čerstvými jedným až dvoma centimetrami snehu sa nám nechcelo. Nemalo to význam. Trčalo kamenie, konáre, ihličie, tráva – jednoducho všetko, čo môže do….ť sklznice. Stúpali sme preto s lyžami na batohoch popri potoku Viedenka až k jeho prameňom pod hrebeňom do úseku niekde medzi Zámostskou hoľou a Ďurkovou. Napriek zľadovatenému chodníku sa vďaka tomu novému snehu dalo stúpať bez mačiek. V lese sme vykonali krátky nácvik zistenia snehového profilu stavu snehu. Nevadí, že na záveji stromu, išlo o metodiku :)

Niekde pri hranici lesa sme vošli do oblačnosti a viditeľnosť sa znížila. Bolo teplo, neviem to odhadnúť v stupňoch, no lialo sa zo mňa, ako už dávno nie. Na mieste, kde sa podľa mapy spájajú pramene z okolitých žľabov, sme sa rozhodli pokračovať ďalej a sledovať už takmer zapadnutý potok Viedenka. Svah žľabu bol čoraz príkrejší, viditeľnosť čoraz horšia, ale stúpalo sa dobre a mačky stále nebolo treba. Svah držal. My zatiaľ tiež.

Na hrebeni bezvetrie. Ticho. A žiadny sneh. Kávový príbeh pokračoval. Šťastný Rudo, stále pobláznený piesňou magurskej Sirény sa tu pokúsil navrhnúť kávu v Útulni Ďurková pod Chabencom. Mňa zrejme tá pieseň minula, nevyjadril som súhlas s týmto nápadom. A ani ostatní. Oni sa chceli lyžovať. Tu sa stala Rudovi prvá krivda tohto dňa. Prvá zamietnutá káva.

Oblačnosť sa držala v dolinách južných a severných svahov pod hrebeňom, čo znamenalo jediné: žiadny výhľad, žiadna romantika, len síce pekná horská, ale šeď. Návrat bol naplánovaný žľabom o rázsochu východnejšie, zo Sedla Ďurkovej. Vzhľadom na podmienky som sa spolu s Tomim – nech sme aspoň dvaja, ak by sa niečo malo stať – rozhodol pre návrat z hrebeňa líniou, ktorou sme vyšli hore. Chcel som ísť aj na Ďurkovú a ďalej do sedla, no smerom do dolín nebolo vidieť nič. Zvyšok partie pokračoval smerom na Sedlo Ďurkovej.

Obuli sme lyže a keď sme zišli pár metrov nižšie, začala sa mi v tej bielej hmle točiť hlava a mal som pocit, že sa so mnou hýbe celý svah. Nepríjemný pocit, ktorý síce po chvíli prestal, no zopakoval sa vždy, keď som sa pohol o pár metrov. Nevedel som v tom mlieku lyžovať, nevedel som, kde je hore, kde dole, či stojím, hýbem sa. Vystúpal som naspäť na hrebeň prezuť sa do mačiek. Tomi ma počkal na svahu. Našťastie popruhy išli na prvú, hoci som si v tej chvíli povedal, že iba úplný chuj skúša nové mačky prvýkrát na svahu v hmle, a nie doma v obývačke na gauči. No a tu ma chytil nepríjemný Xenopolis Syndrome – Syndróm cudzieho mesta. To má potom človek na všetko zhruba tridsať sekúnd a jedno zlé rozhodnutie a zdržanie pár sekúnd mu dosť radikálne skomplikuje doserie deň. Ešteže som mal lavínovú lopatku.

Pripojil som sa k Tomimu a pokračovali sme dole. On bol, na rozdiel odo mňa, stále schopný lyžovať. Na mieste sútoku potokov sme stretli miestneho borca, ktorý si to tu pelášil hore-dole. Oblačnosť ustúpila. Kým sme prišli k autu, stretli sme ešte jedného. Ten si rezkou chôdzou s lyžami na pleci vykračoval hore, akoby šiel ku nástupnej stanici kabínovej lanovky. Asi som s tými mačkami na nohách, lopatkou na batohu a Piepsom na bruchu pôsobil ako premotivovaný chuj z Instagramu. A neskôr sme videli kráčať tým istým smerom pána v rokoch, s backcountry bežkami na pleci a igelitkou v rukách, akoby sa chystal na Ďurkovú zaniesť hosťom mlieko.

Kým sme čakali na ostatok, našli sme tabuľku o zvýšenom výskyte medveďa, umyli lyžiarky a mačky, prebrali Python, Gemini, lezenie, svet, ľudí a všeličo možné. K vesmíru sme sa napokon nedostali, hoci podmienky na filozofovanie boli. Keď sme videli vracať sa zvyšok odľahlo nám, avšak už z diaľky bolo vidieť Rudov zasnený, horským zážitkom stmelený, kávu očakávajúci pohľad. Naše odmietnutie dať si Magurskú horskú banskú kávu ho zlomilo. Zlomil nad nami palicu, vzdialil sa nám a celú cestu, vrátane klasickej zastávky na držkovú, sme počúvali o tom, ako nás ON zo svojho sveta pomaly, ale určite pošle preč. Je mi jasné, že ak si chceme získať aspoň časť jeho pôvodnej dôvery, budeme si tú jedinečnú kávu musieť niekedy naozaj dať.

Foto na titulke: Rudolf Boczek st.