Brezeňské ŠNR 2026

Tento príspevok som chcel pôvodne napísať 01.01.2026 podobne, ako som tak spravil s tým z 01.01.2025. Ale, tak viete ako … v teoretickej úvahe to nebol zlý nápad. Čo však platí je, že tak skoro ako som vstal vtedy, vstal som aj dnes. Tiež som si uvaril kávu, zapol počítač a na chvíľu si predstavil – je prvý deň v roku 2026. No ale ono nie je. Už pomaly končí marec a ani som sa vlastne nestihol zamyslieť nad tým, čo s ďalším rokom. Nič, iste, v konečnom dôsledku bude dôležite zostať zdravý. Vždy si to uvedomím. A vždy, napriek tomu, uvažujem nad budúcimi mesiacmi, rokom. Aspoň som si to teda myslel. Tentokrát sa mi to nestalo.

Ale dodržal som ten jediný záväzok, ktorý som si minulý rok dal – neklamem sám sebe. A tak si neklamem, že mi na tom záleží, alebo mi to vadí. Nevadí a som rád, pretože nebolo pre mňa horšieho pocitu, ako cítiť vinu zo zlyhania umelo postaveného predsavzatia. Vnútorné dilemy vediem, konečne, bez pocitu viny. Iste, naša psychika nefunguje podľa objektívneho rebríčka závažnosti a reagujem na veci, ktoré aktuálne prežívam, ale konečne sa mi darí neuviaznuť v zbytočnom trápení sa. Uvedomil som si, že malé problémy nie sú zakázané. A že zbytočné trápenie vyčerpáva viac, než samotný problém.

Úspech? Asi som si len brúsil korčule, kým ostatní už sú po hokeji. Alebo inak povedané, klopal som na otvorené dvere. Mohol by som si teraz zaklamať a niečo múdre si povedať, napríklad, že každý z nás kráča po cestách, ktoré sú už dávno vyšliapané, no každý z nás po nich kráča po prvýkrát. Áno, znie to takmer až romanticky, možno by to aj mohlo predstavovať takú tú odvekú túžbu prežiť veci na vlastnej koži.

Lenže. Ďalšie múdro – prelieza človek vysoký múr len preto, aby zistil aký je vysoký, ak sa môže spýtať toho, kto ho staval? Alebo si to proste prečítať na informačnej tabuľke hneď vedľa? Mal by ten môj pocit práva objaviť objavené byť pre mňa až tak dôležitý? V niektorých oblastiach určite áno, samozrejme, že áno – ako niečo chutí, treba to proste ochutnať ;) Ale ak si spravím záver o výške múru ja, čo viem odhadnúť 500m s presnosťou okolo +-300m, budem veriť v sprostosti. A mať pocit, že škola života, tá zážitková a pocitová a tá moja je univerzitou.

Smerujem, samozrejme, k sebareflexii. Vo vlastnom vnútornom svete konfrontovať seba samého, čomu verím, kritériá, ktoré mám. Keď konfrontujem cudzie argumenty so svojimi vlastnými aby som lepšie porozumel tomu, prečo si myslím to, čo si myslím. Takáto konfrontácia môže moje presvedčenia oslabiť (či posilniť). Viem si kriticky konfrontovať to, o čom som presvedčený? Viem prijať opak? Viem prijať to, že iní to nerobia? Viem prijať, že to robím možno zle?

Skúmanie pevnosti vlastného presvedčenia by mohlo byť znakom vnútornej poctivosti voči sebe samému. Ochota a schopnosť pripustiť omyl, schopnosť zmeniť názor na základe premyslených dôvodov. Aby názor nebol domnienkou, pocitom bez hlbšieho porozumenia, dogmou. Nezakonzervovať sa v čase a v presvedčení dlhoročného pocitu kmeťovskej múdrosti vyzretej plynúcim časom, možno egom. Byť schopný zobrať svoje najsilnejšie stanovisko a byť schopný si definovať na základe čoho ho zmeniť. Inými slovami zmeniť vnútornú dogmu. Kriticky sa na seba pozrieť, pozrieť sa na seba samého z nadhľadu. Byť schopný si vôbec čo i len pripustiť, že je to potrebné a nevyhnutné. Schopnosti viesť dialóg so sebou samým. Asi iba tak sa z človeka nestane intelektuálny Pinocchio.

Viem to? Dokážem to?
Viete to? Dokážete to?
Čo i len si pripustiť, že je to potrebné a nevyhnutné?

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2026!
Spochybni, aby si pochopil.

PF 2026 od ChatGPT AI