„Vonku sneží, až sa pitcha ježí“ je pôvodná agitačná výzva Rudolfa B. st., ktorou oficiálne zahájil sériu našich ski-touringových akcií začiatkom roka 2026. Pre uchovanie tohto historického pozvania pre budúce generácie ju uvádzam v plnom znení:
„Skialpinistickí priatelia, honelníci, snehové podmienky v niektorých lokalitách poskytujú nezvyčajne dobré podmienky na skialp šúsn. Vyvstáva teda otázka, ci by sme nepodnikli nejaký výlet primerane náročný množstvu kilogramov nadobudných počas uplynulých sviatkov. Niekde okolo Liptova a tak.“
Po tejto výzve nasledovala diskusia v rozsahu približne 15 až 20 e-mailov, kým došlo k dohode o lokalite. Rozhodnutie padlo: úvod roka bude patriť Liptovskej Tepličke a Panskej holi nad ňou. Predsa len, aby sme to hneď na prvýkrát neprehnali. Nikdy som tam nebol, takže som bol aj celkom zvedavý, ako to tam vyzerá.
Ranný scrum na parkovisku pri Mefovi naznačil, že keď už nič iné, nuda rozhodne nebude. Ranný scrum na parkovisku pri Mefovi naznačil, že keď už nič iné, tak aspoň nuda nebude. Postávalo sa, debatovalo, prekladali sa veci medzi autami, niekto niečo zabudol, niekto niečo doniesol navyše — klasika. A spoznal som aj ďalšieho člena KOOV, Matúša. Do auta som zobral Mefa a jeho syna Johnyho a sledujúc vozidlo vedené Rudolfom B. ml. sme cestu strávili debatovaním o hudbe — Mef má štúdio! — o živote a vôbec.
Trasu som si, ako obvykle, nepozrel. Vedel som len, kde sa Panská hoľa nachádza, že odtiaľ má byť pekný výhľad na Vysoké Tatry a že tentoraz nepôjde o veľké výškové metre ani diaľavy. Vždy, keď kdekoľvek vystúpim z auta, nechce sa mi. Nikam. Najradšej by som zašiel do najbližšej občerstvovacej stanice, tam pookrial, vybudoval základný tábor a počkal, kým sa partia vráti. Nebolo tomu inak ani dnes.
Naveľa som sa obul do lyžiarok a na nálade mi pridala skutočnosť, že som nebol posledný. Čo teda, lebo ako sa hovorí — jedno s druhým — zvyknem. Kolujúcu fľašu som hrdo odmietol. Fakt!
Nie sme predsa geňá!
Na Hoľu sme sa vybrali, súdiac podľa heatmapy na Strave, klasicky dolinou potoka Teplička. Jemne mrzlo, vzduch mal tú ostrú januárovu sklovitosť, keď človeku pri každom nádychu trochu zaštípe v nose, a javilo sa, že s výhľadu na Vysoké Tatry nakoniec možno nič nebude, lebo práve dolina a vrch hrebeňa vyzeral byť schované v nízkej oblačnosti. Pri chate Pod Hoľa Mef navrhol, aby sme na hrebeň išli ako chlapi a nie ako komerčné geňá po ceste. Tento argument nebolo čím spochybniť. Poslúchli sme — nie sme predsa geňá — a hore sme sa vybrali úzkou diretissimou od chaty.
V týchto úsekoch som vďaka Mefovi nechcene absolvoval HIIT tréning. Ale kolega hovorieva, že HIIT je v živote nevyhnutný, a tak som to ako nevyhnutnosť prijal. S tmou v očiach a tamtamtoch v ušiach som však postupne videl, že nad hranicou lesa nás možno predsa len čakajú výhľady. KOOV odparkoval pri fotogenickom strome, plánujúc epickú lyžbu, a ja som pokračoval k útulni, ktorej obrysy bolo vidieť v prevaľujúcej sa hmle.
K útulni som prišiel sám. A chvíľu som tam aj sám bol, aspoň kým som si nesadol do závetria. Vyvalil som sa do starej stoličky a pozerajúc priamo do slnka tlmeného hmlou som sa najedol a napil čaju.
Onedlho sa pridala celkom komunikatívna partia. Vykomunikovali sme, že je nenormálne fasa ísť do Varšavy a vlastne všade tam, kam lacno lieta Ryanair alebo to druhé, na ktorého názov si teraz neviem spomenúť.
Akurát som sa stihol najesť, keď dorazil zvyšok partie. S chalanmi a Rudom sme pokračovali smerom na Panskú hoľu. Na hrebeni bolo rušno. Bola to taká výletná skitouringová magistrála. Hmla sa sem-tam roztrhla a na chvíľu bolo konečne vidieť aj Vysoké Tatry. Kráčať v tej hmle bolo zvláštne a vizuálne veľmi pekné. Človek videl len obrys slnka a inak po približne sto metroch nič — len bielu planinu.
Na samotnej Panskej holi bolo naozaj rušno a plno. Niet sa čo čudovať. Na hrebeni nebola veľmi zima, nefúkalo, sem tam sa zjavil výhľad na rôzne strany. Naozaj krásny hrebeň, obzvlášť na bežky — sú tu také tie dlhé, mäkko prevaľujúce sa kopce, kde stopa plynie a človek sa nemusí ničoho báť. Vrátili sme sa k ostatným k útulni a spoločne pokračovali v družnej debate po žltej značke smerom ku koncovej stanici vleku strediska Liptovská Teplička.
Opäť sa nám odkrývali výhľady na všetky strany. Krásne bolo vidieť tak Vysoké Tatry, ako aj bočné rázsochy Nízkych Tatier.
Káva, rezeň a držková
Po vyzutí lyží dostal Rudol st. chuť na kávu. To sme ešte netušili, čo zažijeme v iný deň na Magurke. Dostal teda nápad navštíviť kamaráta z partie, Maťa Angeloviča, ktorý neďaleko obýval s rodinou jednu celú veľkú chatu. „Sešlosť blízkej rodiny“ v praxi znamenala hádam tridsať ľudí.
Tu sa nám Rudko st., sediac s preloženou nohou a vychutnávajúc si kávu, pod vplyvom možnej konzumácie rezňa skoro zasedel. Bolo na ňom vidieť to nebezpečné uvoľnenie, keď sa človek pohodlne zaborí do stoličky, oči sa mu privrú, úsmev rozšíri a vy viete, že najbližších štyridsať minút bude treba bojovať o jeho návrat do reality.
Nakoniec sme ho teda nejako presvedčili ísť domov. Ale bolo to tesné!
Cestou sme sa zastavili na čerpacej stanici Levoča na držkovú polievku. A ja na grilovaný oštiepok. Tento rok sa z toho stane tradícia.
fotogaléria z výletu: https://photos.app.goo.gl/7vdL8q2jRz7yTKXr5
dátum výletu: 17.01.2026
toto mi prislo dnes … clanok z januara