Tatko & Mamka v Košiciach

Stalo sa už pravidlom, že 15.09 chodieva moja mamka do Košíc. Tentokrát to bolo však o týždeň neskôr, lebo som ju ukecal, že idem do Martina na bicykli. K Mamke sa však teraz pridal aj náš Tatko aka môj Starý oco. Pre nás to bola naozaj veľká udalosť.  Už len pre jeho osobnosť. Plánovali sme to dlho a až teraz sa nám to konečne podarilo. Sobota patrila mojej Mamke. Má veľmi rada dlhšie a nenáročné výlety. A má veľmi rada svoju vnučku. A tak sme si vymysleli Zádielsku tiesňavu (informácie o Zádielskej tiesňave na misovic.net).

Sľúbili sme si, že večer bude patriť novým hrám. No a tak sme mastili. Najskôr cvične, kým žienka chystala večeru to bolo “Človeče nezlob se” a potom novú hru “Z rozprávky do rozprávky“.

V Nedeľu bol deň D, došiel náš Tatko ! Čakali sme ho na stanici, lebo ako povedal, dôchodcovia to majú takmer zadarmo. Odtiaľ jeho nevyhnutne prvé kroky viedli na záhradu – jeho hlavný cieľ “inšpekcie”. Tam nastal ten okamih – reálne videl, o čom som mu Xkrát rozprával. Len stál a povedal “tu bude, Peťko, veľa roboty”. Dal mi nožík do ruky a nestíhal som značiť, čo všetko má ísť preč :) Prvé dva roky budú na oživenie funkčnej časti, potom sa budeme venovať časti okrasnej. Toľko jeho záver. Ešte sme si načtrli, kde a ako hlboko kopať jamky pre nové kríky a plot. Tatko aj určil hlavné smery prúdenia vody v zemi a podľa toho kde sa bude čo sadiť.

Po inšpekcii záhrady nasledovala bojová úloha nájsť starého a pôvodného obyvateľa Kavečian, pretože Tatko potreboval nájsť jeho starého kamaráta z vojny. Baník Pišta. No. Zhodou okolností šiel po ceste jeden, ktorý oznámil, že dotyčný je po smri. Tatko zavelil hľadať ďalej, nakoľko sa mu tento pán nezdal vhodný pravdivej informácie. No tak sme sa zastavili pri jeden veľkej rodine, debatujúcej si o svojich veciach. Najstarší nám potvrdil, že Pišta (baník) je naozaj po smrti. 2/2 potvrdili, že Pištu niet. Stačilo to aj Tatkovi.

Na obed sme chceli ísť niekam do mesta, aby si tam mohol Tatko zaspomínať na svoje študentské časy. Tentoraz bolo našou úlohou nájasť starú požiarnu zbrojnicu – niekde pri Alžbetinom chráme. Už jej tam niet, ale aspoň sme sa presvedčil, že naozaj :)

Cestou domov sme sa ešte zastavili na Požiarníckej ulici. Tam, na mieste terajšej základnej školy, stál kedysi dom, kde Tatko a kamaráti bývali počas štúdia v Košiciach. Zbrojnica tam ešte je, stará škola tiež a tak aspoň tieto relikty Košíc ostali tak, ako si ich Tatko pamätal.

K bytu sme dostali vyjadrenie, že “veď treba nejako začať”. Lepšie ako kedysi svokrine “jééééééééézušom”, nie ? ;) Posedeli sme, podebatovali a bohužiaľ víkend bol za nami. Všetko dobré rýchlo zbehne. To nie ako keď sa veci s..ú.