ŠNR 2025

Je 01.01.2025, skoré ráno. Zobudil som sa po ani nie štyroch hodinách spánku, pretože je takmer úplne jedno, kedy idem spať. Tak či tak vstanem medzi 5:30-6:00. V dome panuje ticho, dievčatá ešte spia. Uvaril som si kávu a zapol počítač. Viem, že zmena roku je len vecou nášho ľudského kalendára. Nášmu svetu, prírode, či vesmíru sú tieto naše ľudské šibrinky s časom ukradnuté. Napriek tomu sa nikdy neubránim tomu pocitu nového začiatku a úvahy nad tým, aký som bol a čo som urobil. No a hlavne čo som neurobil.

Zvykol som si sám sebe sľubovať. V podstate čokoľvek. Aj keď som už vtedy vedel, čo všetko ma to bude stáť a že nato proste nebudem mať. A že zrejme ani nezačnem sľub plniť. Ale sľúbil som si to. Sľub veľa znesie, sľub nič neváži. Lebo keď si to sľúbim, tak predsa si sám sebe nebudem klamať.

No a napodiv, budem. Klamem si. A ešte ako. Úplne s prehľadom a nadhľadom. Pretože keď som neuspel, zaiste som neuspel nie mojím zlyhaním. To je nepochybne samozrejmé. A hlavne, kto o tom vie? Nikto. Veď žiadny záväzok som verejne nedoznal. Tak prečo som potom vždy sám zo seba sklamaný?

A tak si hovorím, nenastal čas prestať si sám sebe klamať? Nie je práve teraz ten čas prestať mať nesplniteľné plány a očakávania, ktoré vedú len k nezmyselnému sklamaniu? Prestať snívať a venovať sa reálne dosiahnuteľným veciam? A žiť život taký, ako je a nie taký aký by som chcel mať, ale nič preto nerobím a robiť nebudem? Veď ako môžem chcieť byt horolezcom, keď sa bojím výšky?

Aby bolo jasné, mám v živote viac šťastia ako rozumu. Nie som šikovný, len mám šťastie. Máme sa ako rodina dobre. Naozaj dobre. Nič nám nechýba. Mám naozaj všetko. Mám skutočných priateľov – pozdravujem Riša z antikvariátu Staré Dobré, pozdravujem Tomiho na KVP a pozdravujem Alexa v Hustone. Mám skutočnú bublinku – ahoj Ďubka, ahoj Rea, mám skvelú rodinu – pozdravujem do Martina moju mamu Evu, brata Martina so Zuzkou a Rebekou, Košťa, Evku, Jakuba s rodinou a Zorku na Novom Zélande; pozdravujem do Bidoviec Duška s Monikou a s Abby, Dušíkom a Paťkom a pozdravujem do Komárna Deda a Maňuš. Mám fajných kolegov – pozdravujem Ondreja, Riša, Jarka, Tomíka, Peťa, Zuzku, Lucku a Samka. Mám dobrých susedov – pozdravujem Mira s Lenkou, Slava s Mirkou, Vlada s Miriam a Milana s Danielou. Nie som hladný. A som zatiaľ zdravý. Čo viac mi treba?

Asi najskôr preto si vymýšľam nereálne záväzky a plány a tie reálne, ktoré mi je so šťastím umožnené robiť, ignorujem. Menej je viac, hovorí sa. Jednoduché veci majú najväčší význam.

Svet a naša spoločnosť sa radikálne menia a nevieme, čo nás čaká. Vnímam to veľmi zle a reálne sa bojím. Prišli sme o privilégium nemusieť sa báť. A tak si teraz hovorím – žiadne klamanie si, žiadne vzletné sľuby. Idem žiť s tým šťastím, čo mám. Aby mi neuniklo pomedzi prsty. A vám moji najbližší želám to isté. Vážme si to, čo máme. Vážme si sami seba. Skutočne. Lebo nám to môžu vziať skôr, než si to uvedomíme.

A ak si už aj ten sľub dáme, pamätajme, žeby mal byt zrkadlom toho, čomu veríme a berme ho ako most medzi túžbami a skutočnosťou.

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2025!
Zredukuj, aby si obohatil.

Obrázky sú vytvorené pomocou AI ChatGPT a Copilot.