Ďalším cieľom našej cyklodovolenky boli dediny Smokvica a Vlašići, ktoré boli hraničnými bodmi ďalších dvoch polostrovov ostrova Pag. A musím povedať, že som dodržal jedno z pravidiel spoločných výletov – bola aj keška, aj občerstvenie – teda takmer :)
Malá dedinka Vlašići je najvýchodnejším letoviskom ostrova Pag, pričom sa tu nachádza vraj jedna z najkrajších pláží ostrova. Je piesočná, s pozvoľným vstupom do mora a rozprestiera sa v hlboko zarezanom, plytkom zálive. Zálivu vo Vlašiči sa príznačne hovorí Modrá lagúna (Plava laguna). Smokvica je ešte menšia dedinka a žije v nej približne tak 35-50 stálych obyvateľov, odhadom. A mala jednu úzku cestu, neprejazdnú autom.
Auto sme opäť zaparkovali pri Pagu, neďaleko kruhového objazdu. Keďže sme prišli (na miestne pomery) skoro, mali sme znova voľné miesto. Vyrazili sme po “soľnej” cyklotrase č.31 “Zagrljaj kamena i vjetra” ako naposledy a pri maličkom zálive, kde sa more takmer vylieva na cestu sme odbočili k ornitologickej rezervácii Maló Blato pokračujúc smerom k rezervácii Velikó Blato. Tu nás prekvapil výnimočne veľký hluk cikád. Ono ich bolo počuť všade, kde rástol nejaký strom, no tu to bolo až extrémne.
Keď sme sa dostali na hranicu rezervácie, stočili sme sa dole na juh pokračujúc chvíľu po asfaltovej ceste, z ktorej sme zišli pri salaši Šipanta pod vrcholom V.Hlad (15m), sledujúc cyklotrasu, ktorej číslo si už bohužiaľ nepamätám, no iste sa dá nájsť na stránke pag-outdoor.com. Po tejto pohodlnej cyklotrase (gravel povrch) sme sa dostali až do Smokvice.
Ako som spomínal vyššie, Smokvica je tak malá dedinka, že som si doslova nebol istý, či sme trafili správne. Ono nedalo sa dôjsť inde, no tých pár starých pôvodných domov a pár betónových ubytovaní pre turistov nás proste prekvapilo. Plánovali sme sa tu zastaviť v obchode, či aspoň nejakom bare, avšak nič sme nenašli (rozumej v tých pár domoch) a to jediné, čo mohlo byť plážovým barom bolo tak strmo dole pri pláži, že sa ani jednému z nás dole s bicyklami schádzať nechcelo. Zapichli sme to do betónovej autobusovej (?) zastávky, kde sme niečo zjedli a napili sa. Čakala nás cesta na koniec ostrova pod vrchol Jamurina, kde sa mali náchadzať staré slnečné hodiny.
Našťastie pri hodinách mala byť aj keška, čiže povolenie na túto zachádzku som dostal :) Povrch bol podstatne lepší, ako minule, rýchlo nám to išlo tam aj naspäť a výhľady boli naozaj krásne. Pustá krajina, ale krásna. Mne osobne sa ten kontrast bielych skál a modrej oblohy a mora veľmi páči.
Do dedinky Vlašići zo Smokovice spravili novú asfaltovú cestu, širokú tak na jeden a pol auta, v podstate vybudovali ideálnu cyklotrasu :) Na tomto konci ostrova sme mali v pláne dlhšiu obedňajšiu prestávku, veď predsa v turistickom centre musí byť nejaké občerstvenie. Popri ceste rástli figy, milujem ich a tak mi na krátky okamih Rea zmizla, nakoľko som zoskočil z bicykla a ochutnával som ich. Stretli sme sa až v dedine, kde sme na križovatke rozmýšľali či skúsime “centrum”, alebo zájdeme rovno na pláž. Vybrali sme si centru a ukázalo sa, že sa pod tým myslí kostol a maličké potraviny, v ktorých sme nechtiac miestnym zrušili nič nerobenie pred obchodíkom. Overili sme si, že či je na pláži sa možné občerstviť a kúpil som zo pár litrov vody pre každého z nás. Bola taká ľadová, že som ju až nevedel piť. Dolial som ju do tých teplých zvyškov v bidonoch a zvyšok napchal do batohu.
Na pláži občerstvenie bolo. Neklamali. Avšak, nič na jedenie, lebo včera bola akcia. Dobre teda, zamrzelo, lebo to bola pizzeria. Dali sme si pivo a kávu a vybrali sme sa k pláži, pretože cestou sem som si všimol malú tabuľku Fast Food. Výborne, tam si niečo dáme. Zastavila nás obedňajšia prestávka. Nestretol som sa v turistických lokalitách s takým niečím, no človek sa stále učí. Takto nejako si predstavujem turizmus pri Šírave. Dpč. Dobre, ideme na koniec polostrova, pozrieme pláž (a kešku) snáď otvoria, keď sa vrátime. Na konci ostrova sa mala nachádzať maličká pláž, ku ktorej bolo treba zísť po skalách. Mala tam byť pri skalách aj keška. Pláž bola, aj skaly boli, no priamo pri nej sa rozložil párik s tým, že deku mali snáď rovno na keške. Takže z logovania nič. Vybrali sme sa naspäť dúfajúc, že miestny fast food bude otvorený. Bol. A už mal prijaté objednávky skupinky hlučných talianov. S malou nádejou som sa spýtal pani, či by nám nebola ochotná spraviť dva hotdogy. Zahundrala niečo v zmysle, že nie, že má toho veľa, že si musíme počkať,. Potom sa zrazu usmiala a povedala “počkajte”. A bolo, za chvíľu sme obedovali. Vďaka!
Cesta naspäť do Povljany po trase, ktorou sme išli až sem, tak isto za Smokvicou. Pri Plantaži som sa rozhodol, že vyskúšame ísť smerom na Starú Povljanu. Cestička vyzerala všelijako, už sme skôr videli jej ilúziu, než reálnu stopu, našťastie však od Starej Povljany sa opäť zjavila a vedeli sme pokračovať až do Povljany. Zastavili sme sa na pivo a kávu, posedeli sme a vychutnali si ticho malej kaviarne a zmrzlinárne, resp. celého mestečka. Proste dovolenka, cyklotúra. Toto je to. Žiadny stres, povinnosti. Len si človek sedí, v tom sálavom teple, v tieni a vychutnáva si pekný výlet. A žiadne povinnosti. A debatuje. Na dovolenkách je konečne čas sa normálne porozprávať.
Výlet sa uskutočnil 12.08.2023 a prešli sme 64km.
Be First to Comment