Keď sme sa s bratom telefonicky dohadovali, že tento víkend sa už naozaj, naozaj stretneme a to o toľkej a toľkej a fakt niekam pôjdeme, neveril som. Vždy nám do toho niečo prišlo … počasie, práca, nutnosť robiť niečo iné alebo nutnosť nerobiť nič. Do poslednej chvíle som si myslel, že mu do toho niečo príde, resp. niekam pôjdu na hory, no s partiou. Keď sme prišli vo štvrtok do Martina, po krpca, braško ma už čakal u mamky s tým, že ideme plánovať trasu. A nech vyberiem mapy. Fíha, reku, aj tentokrát nepojdeme, ale už aspoň bude vybratá trasa. Do nášho plánovania nám zasahovala celá rodina. Nechápali, naozaj nechápali vážnosť celej situácie :) Krpec rapotal stále to svoje (koncert, poranený koník …), TV hučala no a mamka so žienkou čo to debatovali a tiež nechceli byť ticho. Ako sa takto dá plánovať ? No ? :)
Nakoniec sa nám podarilo dohodnúť si asi len tri varianty :) s tým, že finálne uvidíme až na mieste. Čiže o 07:00 pri Múzeu Liptovskej dediny pri Pribiline. V pláne sme mali od Kriváňa, cez Východnú Vysokú až po krčmu v Podbanskom všetko. Dohodli sme sa, že braško vyrazí o 5tej z Martina – veď čo keď niečo. No ale to niečo cestou nebolo a tak sa stalo, že už o 6tej už bol na mieste. Telefónom ma vystihol akurát vracajúceho sa z latríny po štangľu salámi a chystajúceho sa robiť si kávu a raňajky. Počkal som ho teda pri ceste, pri rampe, stojac tam v nakrivo trenkách a salámou v ruke. Ak by som bol okoloidúci nemecký turista, do Tatier by ma už nedostal už ani pán Boh. Ešte večer mi došlo, že tu už moc nenakúpim a tak som poprosil braška, nech mi niečo doniesie. A veru, doniesol! 6 rožkov, výborných, so salámkou, syrom a plnú tašku mňamiek ! Ďakujem Ti Ivka :D Keďže Kríváň bol už druhý deň v oblakoch, dohodli sme sa, že pôjdeme na Bystrú, Bystrou dolinou.
Vyrazili sme podľa podľa plánu, niečo pred smiedmou a auto sme zaparkovali v chatovej osade na žltej znakče. Pískajúc, pískajúc a pískajúc sme sa vybrali medvedím lesom do ústia Bystrej doliny. Keď sme našli rozcestník križovatky s magistrálou, pri ktorom bola tabuľka medvedí revír, neviem za koľko, ale asi do 3och sekúnd som dojedol ten výborný salámkou voňajúci rožok a jeho zvyšok som hermeticky schoval v batohu. Braško už tých medveďov aj začal cítiť a prestalo mu chutiť. Nevravel nič, ale výrazom to potvrdzoval, určite – ako sa hovorí u nás v Martine – fest ! :)
Bystrá dolina je nádherná. Úzka a najskôr voňajúca ihličnatým lesom a počuteľná šumením potoka Bystrá, neskôr voňajúca kvetmi a počutelná tichom. A dalo by sa povedať, neporušená, pôvodná. Nejako tak si predstavujem pôvodné pestierske, pytliacke a banícke Tatry. Koľko je ešte takých miest ? A bolo ohromné dusno. Prvý krát v živote sa mi pot lial z brady. Z braška sa lial vodopád. Aj sme sa chceli ísť namočiť do potoka, no kto by ale chcel vyplašiť maca pri rannej hygiene, že ? Chodník po čase takmer zarástol všade kvitnúcimi kvetmi, lesy ustúpili a stráž prebrala kosodrveina. A revír sa zmenil na Kamzíčí. Tie nás určite nezraňajkujú. Len či medvede poznajú revírne hranice.
Prichádzajú prvé mraky, zahaľujúc masív Grúňu a Hrbáča. Ježovú a Nižnú Bystrú však, aspoň nateraz, nechávajú tak. Hrebeň Kobyly a Nižnej Bystrej je nádherný. Ako všetko v Západných Tatrách. Páčia sa nám viac, ako ich Vysoký súrodenec. Vždy a navždy. Už sa tšíme k Vyšým Bystrým plesám. Potoka už niet, ani jeho zdroja, malého plieska – je úplne suché. Dolinou sa ozýva ticho. Doslova. A ešte pískanie. Vedia o nás, už sa schovávajú. Ale po chíľke sa na 15m od nás niečo pohne. Jeden svišť, druhý svišť …. a onedlho ďalšia trojica. Stojíme potichu, je to krásny pocit, že sa vás neboja. Len, je to dobre ? :(
Po krátkom stúpaní serpentínami, lemovanom svištími norami sme hore, na hrebeni Kobyly, v sedle bez mena. Možno domáci by vedeli. Snažím sa dať všetkým ICE kontakom vedieť, že sme v poriadku. Keď nedvíha ICE-5, odkladám telefón :) To sú mi za ICE toto :) Braško volá priatelke, podáva hlásenie – všetko je v poriadku. Ale tak to má predsa byť. Je to výborný pocit, mať komu zavolať. Troška oddychujeme – čaj, banán. Oblaky už zakryli aj Ježovú a Nižnú Bystrú. Náš chodník je už len tenkou sivou čiarou, miznúcou niekde 30 metrov pred nami v bielej. Sem tam mlieko zredne a priamo pod nami, po pravej ruke, vidíme koncovú kotlinu krásnej Kamenistej doliny. Mierne stúpame mliečnou cestou. Výborný pocit. Je chladno a pofukuje, všade naokolo oblaky. Človek je sám so sebou. A po prvý krát s bratom ! Bál som sa, ako nám to spolu pôjde. Kto chodí, vie, že nie s každým sa dá. A tam nerozhoduje kto, ako, čo, prečo. Proste to buď ide, alebo nie … nie je žiadne medzi. A úprimne mi odľahlo, že s braškom, práve s braškom ide!
Prichádzame na Bystrú (2248). Možno :) Chýba tu tabuľa :) Na najvyššom bode Západných Tatier. Je tu len smerovník na rázcestie pod Klinom:) GPS však potvrdilo, že sme správne. Sme tam sami. No behom 10tich minút sa nás tu stretáva asi 9 :) Ľudia sa v tých oblakoch postupne zjavujú ako prízraky. A s otázkou “toto je Bystrá ?”. Sedíme, už v suchom prezlečenom, za drobným kamenným valom s výhľadom do peknej bielej a snažíme sa vymyslieť si, akoby to mohlo dookola vyzerať :) Dookola nás obletuje osa :)
Pomaly pokračujeme ďalej, klesaním modrou popod Blyšť (2169m). Divné. Podľa mapy naň z Bystrého sedla vedie červená. No celý chodník je v oblakoch a nevieme, ako tam hrebeň prebieha. Tak sa naň ani nesnažíme dostať. Ale škoda, škoda veru. Nad Bystrým sedlom sa oblačnosť už konečne začína trhať. Gáborova dolina je nádherná. Malá a schovaná medzi Bystrou, hrebeňom Banistá, Šikmou vežou (1945m) a masívnym Klinom (2176m). Kráčame ďalej ponad Gáborovu dolinu hrebeňom Banistá smerom na Gáborovo sedlo. Je to príjemná, takmer vodorovná časť v tráve vychodeným chodníkom. Vpravo od nás sú už Tatry našich poľských susedov. Siwe skaly a sady nás lákajú zmeniť naše plány :) Pre tentokrát odolávame a v Gáborovom sedle sa stretávame s poľskou rodinkou. Milé pozdravy, fotografie :)
Zelenou, ktorá sa nám obidvom podobá na modrú, schádzame popod Klin (2176m) dole Gáborovou dolinou. Klin nás láka, ale vieme, že hrebeňom Magúr by sme sa rozumne nevedeli vrátiť. Alebo predsa ? Nie … áno ? :) Dilema trvá. Opäť piskot. A hneď troch kráľov. A vedľa nás 3 mladé ! Krásny zážitok. Cušíme, ani nefotíme. Pod Klinom sa napájame na žltú značku, vedúcu z Račkovho sedla dole Račkovou dolinou. Nad útulňou tu rodinka masívne zbiera čučoriedky. Neodpustíme si obligátne – “a potom sa čudujú, že medvede nemajú čo žrať”. Pekné je aj sledovať, ako sa tu zbiehajú dva potoky -ˇRačkova a Gáborov. Oblačnost sem-tam mizne a tak je na chvíľky vidieť hrebeň Magúr. Škoda. Nabudúce však určite!
Prechádzame kalamitnými úsekmi Račkovej doliny [fotografie]. Lavíny a vietor spravili svoje. Značka je v zlých úsekoch vynesená zelenými stuhami, takže orientácia je relatívne pohodlná. Len nás irituje, že keď sa vie ťažit v celých Tatrách, prečo nie je niekto schopný zobrať jednu pílu a aspoň zhruba uvolniť chodník ???? Postupne pribúdaju stopy po lesníkoch – PET fľaše, olejové škvrny a nas…é po chodníku.
Cesta je v dolných pasážach vyslovene nudná a monotónna. Ťapkáme sa dole spevnenou cestou, míňajúc rôzne autá rôznych “ochranárov”. Neskôr dávame prednosť lesnému traktoru, ťahajúcemu drevo naprieč Gáborovým potokom. Konečne prichádzame na Nižnú lúku (945m), na miesto, kde sa stretávajú doliny Račkova a Jamnická (v ktorej ešte predvčerom hasili požiar) so zelenou značkou, vedúcou z hrebeňa Magúr. Sedíme a oddychujeme, dojedáme rožky. Mňam ! Stretávame už prvých výletníkov z ATC a za 20minút sme dole pri aflatke na rozcestníku. Výborne bolo! Duško s Gabikou po nás prišli a zaviezli nás po braškove auto, ktoré už momentálne nestálo pri pustenej chatke, ale medzi ďalšími troma autami a 6timi ľudmi na teraske. Kým sa stihli nadýchnuť a niečo vymyslieť, mizneme ako gáfor :) Ale ospravedlnenie máme pripravené, keby niečo. Teda braško. Ja to celé sledujem z Duškovho auta, za fóliami :) Kby niečo ;)
[fotogaléria Bystrá] [EveyTrail] [GPS Kml track] [panoramatické fotografie][chata Podbanské ’09] [kalamita Račkova dolina, fotografie]
väčšia mapa
Be First to Comment