Na chate bolo výborne (viď môj článok), oddýchol som si ;) Ale nadišiel čas sa vrátiť domov. Počasie naďalej prialo, bol pekný slnečný deň. Keď som si plánoval cestu domov, veľmi som rozmýšľal nad tým, či nezačať už v Mýte pod Ďumbierom. Bolo by to 207 km. Avšak rozhodla za mňa chata. Teda lepšie povedané, rozhodli nočné aktivity. Zjednodušene to zhrniem to konštatovaním – nebol som vyspatý. Pomohol som upratať chatu, pobalil som sa a o 10:30 som sa vybral cez Sedlo Vagnár do Brezna na vlak.
Rozhodol som sa, že vystúpim v Dedinkách. Chcel som už v Telgárte, avšak som si nebol istý tým, či úzka cesta Telgárt – Dedinky nebude veľmi frekventovaná. Kedysi dávno som ňou na bicykli už išiel, v tých časoch bolo ale áut podstatne menej. A ono sa mi v tom vlaku v podstate aj celkom dobre sedelo :)
Výlet som začal o 12:45 a po rade kamaráta som do Mlyniek išiel po modrej turistickej značke. Dobrá rada, bolo to krajšie, než po asfaltovej, hoci prázdnej, ceste. Prvú prestávku som mal hneď v miestnych potravinách (Mlynky, Prostredný Hámor), pretože som so sebou nemal žiadne jedlo. Teda okrem vody. Nakúpil som nejaké sladké tyčinky, nejaké chutne vyzerajúce rožky, parenicu a 4 plechovky radleru. Nejakým zázrakom som to všetko narval do cyklistického batohu. Len ten som mal. Pravda, mierne ma jedna plechovka tlačila medzi lopatkami. Nevadilo mi to až tak, veď čoskoro bude prázdna.
Hnilecká cyklomagistrála
Hnilecká cyklomagistrála (č.021) je červenou vyznačená cyklistická magistrála prechádzajúca 11 obcami Hnileckej doliny. Rieku Hnilec sleduje malebnou Hnileckou dolinou, je lemovaná lesnými masívmi Slovenského rudohoria (Havraními vrchmi v oblasti Mlyniek, Volovskými vrchmi – časť Knola v oblasti od Rakovca po Delavu, Volovskými vrchmi – časť Zlatý stôl na juh od trasy od Delavy po Mníšek nad Hnilcom a častou Kojšovská hoľa od Mníška nad Hnilcom po Jaklovce, Hnileckými vrchmi od Nálepkova po Margecany) a spája dve významné strediská cestovného ruchu – vodnú nádrž Palcmanská Maša v Národnom parku Slovenský raj s priehradou Ružín pri Margecanoch.
Pre podrobný popis priebehu trasy odporúčam navštíviť stránku magistrály na webe cykloportal.sk. Pre jednoduchú informáciu vyberám, že magistrála je vedená po cestách II. a III. triedy, miestnych komunikáciách a krátko aj po lesnej ceste. Väčšia časť ciest má asfaltový a penetrovaný povrch, na krátkom 1.5 km dlhom úseku (v lokalite nad Pekliskom) vedie po spevnenej ceste.
Od Hámrov ostražitosť
Od Dediniek Hnilec tečie prudkým tokom s ostrými kameňmi na dne širokého, väčšinou zalesneného údolia cez dediny Mlynky, Hnilec, Nálepkovo a Mníšek nad Hnilcom. Pod Mníškom nad Hnilcom rieka mohutnie, spád ale neklesá, tečie početnými kamenitými perejami. Pri Prakovciach sa údolie opäť zužuje a Hnilec si udržuje svoj perejnatý a prudký tok až po ústie do Hornádu pri Margecanoch. Nádherný úsek (najkrajší povedal by som) magistrály je Rakovec – Hnilec – Delva – Hámre, Tretí Hámor. Trasa ide tesne popri rieke, po lese či lúkách, priamo popri samotách, výhľad sa otvorí až v Hámroch. Radosť sledovať, ako sa táto dolina postupne (asi) vďaka chalupárom mení. Nikoho, snáď okrem miestnych chalupárov, tu človek nestretne.
Od osady Hámre, Tretí Hámor sa trasa rieke Hnilec vzďaľuje a od Nálepkova už ide po hlavnej ceste. Stále však ide o pekný krajinársky cyklistický úsek, len si už treba dávať pozor. V tejto oblasti sú dopravné predpisy len nepríjemným orientačným odporúčaním a miestni borci tu jazdia s gráciou divokých mustangov v raketoplánoch sociálnych dávok, vek ktorých určí len znalec. Treba si uvedomiť, že ich autá sú najskôr symbolom rebélie voči systému, ktorého predstaviteľom je jednoznačne aj cyklista. Stretnúť rebela nebýva vždy tým lepším zážitkom, iba tým intenzívnym. Vždy ma vie prekvapiť, že tu síce idem dole tokom rieky, no šľapať musím stále a na tých 32 km (Nálepkovo – Gelnica) tých 320 výškových metrov síce nie je veľa, ale sú :)
Chvíľa prchavej pýchy
Všetky plechovky radlerov som už mal prázdne, tyčinky zjedené, ozval sa hlad. V Gelnici zastavím a miestnom Tescu si niečo kúpim. Tak som si povedal. Len. Mám predsudky. A bál som sa, že parkovisko je zároveň tiež odberným miestom zberných surovín. Zastavil som teda už na čerpacej stanici za Mníškom nad Hnilcom. Podiškuroval som s pani, tiež jazdí na bicykli. Prekvapilo ju, že idem AŽ z Dediniek. Aspoň na chvíľku som mal pocit globetrottera! „Viete, idem cez Košice až do Bidoviec“ nedbalo som dodal, živiac ten krátky pocit prchavej pýchy, ktorá ma prešla hneď ako som si spomenul na ľudí, ktorých sledujem na Strave a ktorí jazdia naozaj dlhé trasy.
Bagetu som zjedol von na lavičke. Všade bolo plno tých obalov jogurtíkových páleniek. To sem chodia pešo (autom??) ľudia z dediny ich vypiť? Pozbieral som ich a vyhodil ich spolu so všetkými smeťami, ktoré som mal napchaté v batohu. Tých 20 km z Mníška do Jakloviec sa nič zvláštne neudialo. Niet čo popisovať. Proste si človek šliape, šliape, šliape a rozmýšľa nad kdečím. V Jaklovciach som nakoniec neodbočil smerom na Veľký Folkmar. Tiež kvôli tomu, že som si nebol istý, či nebude tá cesta moc frekventovaná.
Ružínska klasika
Zostávali dve možnosti – pokračovať na Klenov a Sedlice (krásne!), alebo cez Margeciansky tunel a Kysak (tiež krásne!). V Margecanoch som zablúdil. Nikdy neviem, ako poriadne ísť, vždy sa tu zamotám, netuším prečo. Pustil som sa cez Margeciansky tunel popod masív Bujanovských vrchov pekným lesným úsekom v závere nad priehradným múrom s celkom rezkým stúpaním. Stretol som v ňom našu cyklistickú legendu Karola Mizlu. Po zhruba 50 min od chaty Marica som bol dole pri priehrade a čakal ma úsek z Malej Lodiny do Kysaku, klasika klasík. 10 km, nový asfalt, mierne klesanie (-0.2%) s nastúpanými 53 m.
Autopilot domov
Chvíľu som v Malej Lodine posedel, akurát som mal stý kilometer. A to mám vždy krízu. Nech robím čokoľvek. Stačí mi posedieť, väčšinou niečo zjesť a vypiť a prejde to. Dal som si posledný radler kúpený do zásoby v Mníšku a jednu sladkú tyčinku, ktorá mi nejako nechutila, no musel som ju zjesť. Po chvíľke som pokračoval a v Kysaku som bol za ani nie polhodiny. V Obišovciach som odbočil na Lemešany, predsa len je to domov tá rýchlejšia alternatíva, než prejsť celé Košice a pokračovať po mojej „pracovnej trase“ cez Krásnu nad Hornádom, Košickú Polianku a Olšovany, ktorú mi nevadí jazdiť len vtedy, ak idem do, či z práce.
Drienov – Vajkovce – Rozhanovce sú rýchlym úsekom, na ktorom človek má síce dobrý výhľad, no niet čo obzerať. A tak znova len šliape, šliape, šliape a rozmýšľa, už však nie nad kdečím, ale nad ničím. Len to chce už mať z krku. A nie, predsa len tam jedna myšlienka je. Patrí kopcu medzi Sadmi nad Torysou a Olšovanmi. Nejde o žiadnu horskú prémiu, veď to má len 2 km, so 106 m a 5.3%. Krátka? Možno. No možno len preto, aby som si každý meter užil na maximum. Vytáča ma ten kopec. Prechádzam ním vždy na konci cyklotúr z istého smeru, taká bodka na záver, taká symfónia boľavých nôh, óda na odhodlanie. Tu môže človek po celom dni ukázať čo sa v ňom ešte skrýva. Škrtnúť poslednú zápalku. Takú tú obrovskú, krbovú. Ak ju teda má. A ja ju už nezvyknem mávať. Už sa mi ju väčšinou nechce ani hľadať, nieto škrtať.
Dátum cyklotúry: 02.05.2024, článok písaný 04.01.2025
Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/VHun67R5URfiDK8y6
Strava záznam: https://www.strava.com/activities/11317827459/overview
Geomorfologické členenie Slovenska: https://app.geology.sk/temapy/
Be First to Comment