Deň 2, 23.08.2018. Po klasických raňajkách (jablkovo-oriešková instantná kaša) a káve sme okolo 8 hodiny ráno opustili naše prvé ubytovanie na Islande. Bývali sme v apartmáne Skjólbraut, v meste Kópavogure, ktoré je druhým najväčším mestom Islandu. Nachádza sa v jeho juhozápadnej časti pri pobreží zálivu Faxaflói (Atlantický oceán). Leží v južnej časti aglomerácie hlavného mesta, medzi mestami Reykjavík na severe a Garðabær na juhu. Do centra Reykjavíku je to 7 km, čo je pri ideálnej premávke približne 15 minút.
Opäť sme mali šťastie, aj dnes nás privítalo polooblačné počasie bez dažďa. Dúfali sme, že nám to vydrží tak, ako deň predtým, kedy sme prešli celý Golden Circle Route bez jedinej kvapky dažďa (a dokonca bez vetra). Pomocou aplikácie Locus Pro (offline mapa Islandu od Asamm SW) sme sa dostali na hlavnú cestu Islandu, označenú číslom 1. Volá sa Þjóðvegur 1 (Hringvegur), dokončená bola v roku 1974, jej dĺžka je 1339 km, obchádza celý Island spájajúc jeho jednotlivé regióny. Väčšina povrchu je spevnená asfaltom, na severe a východe sa však ešte nachádzajú štrkové úseky. Sú upravené a pri menšej rýchlosti ich v lete nie je problém prejsť obyčajným osobným autom. O prejazdnosti Route č.1 a taktiež všetkých ostatných ciest Islandu je možné získať informácie na t.č. 1777, alebo webovej stránke stránke spoločnosti IRCA (Icelandic Road and Coastal Administration) www.road.is. Jedným z nebezpečenstiev na tejto ceste sú tzv. “slepé vrcholy” (blind summits, nenapadá ma lepší preklad), pri ktorých vodič pri stúpaní vozovky nevidí jej pokračovanie za horizontom. Tieto miesta sú ale zreteľne vyznačené. Ďalej je potrebné si dávať pozor na zúženia vozovky, hlavne pri mostoch (na východe aj drevených), ktoré majú vo väčšine prípadov len jeden jazdný pruh. Aj tieto miesta sú ale zreteľne vyznačené. Veľmi nebezpečné sú ovce. Nie sú strážene, voľne sa pohybujú krajinou a tak sa stáva, že volne ležia na vozovke, pasú sa v jej tesnej blízkosti, či ju prechádzajú. Vozidiel sa neboja, treba dávať vyslovene pozor, hlavne za zhoršenej viditeľnosti. Párkrát sme sa takmer dostali do kolízie. Þjóðvegur 1 je možné absolvovať buď v smere, alebo proti smeru hodinových ručičiek. Podvedome sme si vybrali prvú možnosť, čiže trasa Reykjavík – Západný Island – Západné Fjordy – Severný Island – Východný Island – Južný Island – Reykjavík.
Po opustení Reykjavíku nás po cca 10 kilometroch kontrastom sýtej zelenej farby tráv s čiernohnedými svahmi vulkanických tufov zaujal horský chrbát Esja (resp. Esjan). Tento masív je tvorený vyhasnutým vulkánom starým približne 3 milióny rokov (koniec Pleistocénu). Vďaka svojej blízkosti k hlavnému mestu je vyhľadávaným turistickým cieľom. Zastavili sme na jednej z odbočiek k farmám spravili pár záberov jedného z jeho vrcholov Kjalarnes (585 m).
Pokračujúc ďalej na sever sme si cestu okolo fjordu Hvalfjörður skrátili tunelom Hvalfjarðargöng. 5.8 km dlhý tunel je vybudovaný v hĺbke 165 m. Z jeho celkovej dĺžky sa 3.8 km nachádza pod hladinou vody. Zaujímavosťou je, že Hvalfjarðargöng bol prvým podmorským tunelom na svete razeným mladými bazaltami v geotermálnej oblasti. Prejazd je spoplatnený, platí sa na jeho severnom portáli. Cena prejazdu je 1000 KR (8 euro) na osobné auto. Aktuálne ceny je možné získať na stránkach spoločnosti Spölur, ktorá tunel vybudovala. Aktuálne informácie o prejazdnosti je možné nájsť na stránkach IRCA www.road.is. Spôsobili sme menší chaos pri platení, nakoľko sme použili vstupnú bránu pre tých, ktorý majú prejazd zaplatený celoročne. Čo bolo milé, úsmev, nikto to neriešil, prešli sme, otočili sme sa, opätovne vošli do brány a kartou zaplatili. Toto proste poteší. Odporúčam však sa tunelu vyhnúť. Nie kvôli jeho cene, ale kvôli pobrežiu fjordu Hvalfjörður, na ktorom nachádza viacero lokalít, ktoré stoja za návštevu. Človek si vždy musí nejako vybrať a bohužiaľ niečo vynechať.
Tunelom sme sa dostali na poloostrov Akranes, nachádzajúci sa medzi vodami fjordu Hvalfjörður a zálivu Leirárvogur, ktorého takmer celý povrch je tvorený pohorím Akrafjall. Jeho najvyšší vrchol Geirmundartinður doshuje výšky 643 m. Láva, ktorá toto pohorie vyformovala je stará 4.5-3 milióny rokov. Akrafjall bol kedysi ostrovom, neskôr jeho vrchol pokrýval ľadovec. Vrchol je pomerne ľahko dostupný a poskytuje jeden z najlepších výhľadov na Západnom Islande. Za tunelom sme na chvíľu opustili Cestu č. 1 a cestou č.51 sme pokračovali po pobreží poloostrova smerom na západ ponad mesto Akranes. Po približne 18-20 kilometroch sme vrátili späť na Cestu č.1.
Prv, než sme prešli mostom Borgarfjarðarbrú do mesta Borgarnes, zastavili sme sa pri pobreží zálivu Kistu vôd fjordu Borgarfjörður. Za priaznivých podmienok je na tomto mieste možné sledovať Auroru Borealis. Auto sme zaparkovali v podhorí 843 m vysokého vrchu Hafnarfjall, ktorý je súčasťou 4 miliónov rokov starého, vyhasnutého, štítového vulkánu Skardsheidi. Tento vrch je ľahko dostupný a turistická trasa naň začínala práve v miestach nášho parkovania. Most Borgarfjarðarbrú s dĺžkou 520 m je druhým najdlhším mostom Islandu. Jeho vybudovaním došlo k napojenou mesta Borgarnes na Cestu č.1, ktorá pred jeho otvorením križovala rieku Hvítá 2.5 km severovýchodnejšie mostom pri Ferjukote. Bolo pre nás celkom zážitkom prechádzať ním, pretože tým kde a ako bol postavený, pôsobil na nás krehkým dojmom. Mali sme pocit, že pri väčších vlnách ho proste voda spláchne.
Vody fjordu Borgarfjörður vyzerali byť pokojné, takmer až nehybné. Doma som sa však dočítal, že tento fjord má výrazné a silné spodné prúdy a plytčiny, ktoré sú nebezpečné pre rekreačné aktivity. Ploché ostrovy, nachádzajúce sa v tomto fjorde, sú v dnešných dňoch z väčšej časti neobývané. Brehy naokolo však boli obývané v časoch Islandského osídlenia a sú známe z Islandských ság. Mená tohoto mesta a fjordu sú pravdepodobne odvodené od mena farmy Borg, v ktorej sa narodil Skallagrímur. O Skallagrímurovi a ságe, súvisiacej s mestom Borgarnes, píšem nižšie.
Fjord Borgarfjörður a mesto Borgarnes sú známe vďaka príbehoch v Ságe o Egillovi. Jeden z príbeh hovorí o tom, ako Þorgerður Brák, opatrovateľka Egill, mu v detstve zachránila život pred jeho vlastným otcom Skallagrímurom Kveldúlfssonom. Keď Skallagrímur v hneve napadol svojho syna Egilla, Brák v snahe ochrániť ho zakročila. To Skallagrímura rozzúrilo ešte viac a svoj hnev sústredil práve ňu. Brák v snahe odviesť jeho pozornosť od Egilla vzlietla a začala utekať k najbližšej skale, aby z nej skočila do vôd fjordu Borgarfjörður. Nahnevaný a prekvapený Skallagrímur po nej ešte stihol hodiť veľký kameň, ktorý ju zasiahol medzi krídla v ramenách. Nikdy viac sa z vôd už nevynorila. V Borgarnes sme si spravili dlhšiu zastávku a to práve pri pamätníku Brákin venovaného Þorgerður Brák, postaveného na skale Brákarsund, z ktorej Brák v legende skočila. Pod pamätníkom sa nachádza príjemná kaviareň pomenovaná po hrdinke ságy, Brák :). Kaviareň je súčasťou hosťovského domu Egils Guesthouse. S 2000 obyvateľmi je to na Islandské pomery veľké mesto, je dôležitou križovatkou Západného Islandu a zároveň jeho administratívnym centrom. Nachádza sa tu múzeum Safnahús Borgarfjarðar, ktorého stálymi expozíciami sú kolekcia vtákov žijúcich na Islande a fotografie Islandu 20. storočia zachytávajúce transformáciu poľnohospodársky orientovaných komunít Islandu na pokročilejšiu spoločnosť detskými očami. Stránka múzea safnahus.is. Pod pamätníkom Brákin je možné tiež nájsť centrum Landnámssetur Íslands, v ktorom sú trvalo prevádzkované 2 výstavy: História osídlenia a Egillova sága. Stránka centra www.landnam.is.
Sediac v teple na káve, veľmi sa nám nechcelo odchádzať. No a tak sme sa zdržali, dajúc si ešte koláčik :) Tešil som sa však na to, čo nás práve čaká. Chystali sme sa predĺžiť si našu cestu po Islande o 300 km opustením Cesty č.1 a pokračovaním na sever do časti Islandu nazývanej Západné Fjordy. Po opustení tepla kaviarne sme ďalej pokračovali ešte stále po Ceste č.1 na severovýchod rozsiahlymi lávovými poliami. Pôvodne som si myslel, že ide o najzápadnejší cíp 52 km dlhej lávy Hallmundarhraun, ale mýlil som sa (mapa lávy od Haukur Jóhannessona). Pravdepodobne ide lávové pole, ktorého súčasťou je pohorie Grímsstaðamúli. To vzniklo ako dôsledok činnosti dominantného vulkánu Ljósufjöll tohoto poloostrova Snæfellsnes.
Pri meste Bifröst sa charakter lávy zmenil (porastená machom a vresom), tu už sa nachádzalo lávové pole Grábrókarhraun, ktorého vznik súvisel so vznikom kráteru Grábrók pred približne 3000-3500 rokmi. Na Grábrók (176 m) sme bohužiaľ nevyšli, aj keď je veľmi ľahko (20 minút pešo cesta hore) dostupný umelo vybudovanými schodmi. Museli sme pokračovať, čakal nás ešte kus cesty. Ale mrzí ma to. Mesto Bifröst, teda mestečko (počet stálych oobyvateľov v roku bol 251) je zaujímavé tým, že jeho najväčšiu časť zaberá areál súkromnej univerzity Háskólinn á Bifröst (Bifröst University)
Pár kilometrov južne od mesta Bifröst (počet obyvateľov v roku 2014 bol 251) sa na rieke Norðurá, veľmi bohatej na lososy, nachádza nie veľmi navštevovaný vodopád Glannifoss. Nie je veľký, jeho kaskáda je vysoká len 8 metrov, no je blízko Cesty č.1 a je ideálnym miestom na oddych a krátku prestávku. K vodopádu nám to z bezplatného parkoviska značeným chodníkom trvalo 5-6 minút. Nad brehom rieky je postavená železná plošina, z ktorej je pekný výhľad na samotný vodopád a meander rieky v bazaltoch. Proti prúdu rieky v malom, no príjemnom lesíku vedie chodník, ktorým sa je možné dostať do takmer tesnej blízkosti vodopádu. Táto prechádzka k vodopádu nám netrvala viac, ako 15 minút. Pri kaskáde je vybudovaný splav pre ryby.
Pár kilometrov za mestečkom Bifröst sme odbočili na cestu č.60 Vestfjarðavegur (hlavná magistrála južnej časti Západných Fjordov) a opustili tým hlavnú cestu Islandu. To je to miesto, na ktoré som sa tešil. Okamžite nás zaujala zvláštna hora, ktorá bola iná ako tie ostatné. Iná svojim kužeľovitým tvarom. Baula. Jedna z ikonických hôr Islandu. Križovatka s cestou č.60 je špecifická aj tým, že v týchto miestach človek v podstate opúšťa relatívne pohodlie Cesty č.1. a stúpaním do vresovísk Holtavörðuheiði sa dostáva do miest, v ktorých počasie naozaj môže skomplikovať cestovanie a prípadnú pomoc pri problémoch. Tu sme stratili dátové spojenie a miestami aj mobilný signál. O šoférovaní musím povedať, že po opustení regiónu Reykjavickej aglomerácie sa hustota premávky výrazne znižovala a opustením poloostrova Akranes sme autá stretávali naozaj sporadicky. V úseku medzi mestom Borgarnes a križovatkou s cestou č.60, čo bolo cez 40 km, sme stretli možno 10 áut. Od tejto križovatky sa to na najbližších 7 dní pre nás stalo každodennou realitou. Častokrát bolo na ceste vidieť na 5 km dopredu. Veľmi rýchlo sme si zvykli nato, že jediná vec, na ktorú si človek musel dávať pozor boli ovce a že sme sami. To bolo na tom cestovaní najkrajšie. Že sme boli sami so sebou a spolu.
Prejazd vresoviskami Holtavörðuheiði bol úžasný. Kľukatá cesta, po pravej strane sprevádzaná bezmennými vodopádmi (meno jedného sa mi doma podarilo zistiť Sudhurardalur), vresoviskami a vulkanickými masívmi s prudkými stenami s vrcholmi v oblakoch. Nikde nikoho, len vietor. Najvyšší bod cesty bol vo výške 420 m. Začali sme byť hladní, ale takmer nebolo kde zastaviť. Mali sme plán, že na obed si vždy vyberieme nejaké pekné miesto, kde si spravíme studený obed. Neďaleko farmy Saudhafell sme však našťastie našli pekný piknikový stôl, pred vetrom ukrytý v malom lesíku. Tam sme si spravili náš prvý obed. Sendviče, šunka, saláma, maslo, paprika, teplý čaj a paradajky. Na najbližšie dni naša klasika. Bonusom tohoto miesta boli dve naozaj čisté a voňavé prenosné záchody.
Nepamätám, na ktorom kilometri č.60 sa pre nás po prvýkrát cesta zmenila na nespevnenú. Prebiehali tam stavebné práce, navážali nový štrk a zhutňovali túto časť cesty. Najskôr sme sa obávali, že sme to podcenili a budeme sa musieť vrátiť. Skúsili sme pokračovať však ďalej, rýchlosťou okolo 30 km/hod sa dalo. Pri jazere Haukadalsvatn sme si spravili odbočku na cestu č.586 a pokračujúc na východ spevnenou, nie asfaltovou cestou sme smerovali k rodnému obydliu Eiríkra Þorvaldssona, známeho ako Erik Červený. Eirík bol vikingským moreplavcom, ktorý objavil a preskúmal južné pobrežie Grónska. Toto miesto bolo taktiež domovom jeho syna Leifa Erikssona, prvého Európana, ktorý pristál na pobreží Severnej Ameriky. Vstup do domu je viazaný na návštevu miestneho maličkého múzea, venovaného Eiríkovi. A kto to má rád, dostane sprievodcu prezlečeného za “pravého Vikinga”. Bola to pekná cesta, z jednej strany lemovaná vodami jazera, zo strany druhej strmými stenami hory Vatnsfjall (525 m), z ktorých padali malé vodopády.
Vrátili sme sa späť na cestu č.60 a míňajúc vody fjordu Hvammsfjörður (40km dlhý, 9km široký) sme pokračoval ďalej smerom na sever k miestu nazývanému Krosshólaborg. Táto 16m vysoká skala je významná tým, že bola miestom verejných modlitieb vykonávaných Unnur Ketilsdottir (Auður djúpúðga Ketilsdóttir), významnou vikingskou moreplavkyňou, o ktorej sa píše v niekoľkých islandských ságách vrátane Landnámábók či Brennu-Njáls. Unnur bola osadníčkou z Daliru a vztýčila na tejto skale kríž. Toto miesto bolo jej nasledovníčkami vyhlásené za sväté. V roku 1956 to bol ženami z Daliru postavený kamenný kríž. Zvyšky jej prvej farmy Auðartóftir sú neďaleko. Zo skaly je veľmi pekný výhľad na najsverejnejšie pobrežie fjordu Hvammsfjörður a údolie Svínadalur. Krosshólaborg bol poslednou zastávkou dnešného dňa, zostávalo nám prejsť posledných 45km dnešnej trasy.
Kým sme prišli na hotel, zaujal nás prechod, most, cez fjord Gilsfjörður. Bol to taký násyp, akoby priehradný múr naprieč fjordom, ktorý v týchto miestach oddeľuje Západný Island od Západných Fjordov.
Be First to Comment