Konečne som sa koncom januára dokopal k nákupu bežiek. Rozmýšľal som nad nimi dlhší čas váhajúc, či (vediac, ako je to u nás so snehom) a hlavne ako ich využijem. Nie celkom som rozumel tomu, prečo by som ich mal používať. Veď na zimnú turistiku, keď je snehu viac, používam skialpinistickú výbavu a keď ho je menej, viem predsa chodiť so po vlastných. “Dilemu” som uzavrel tým, že mi bežky budú zimnou alternatívou behania.
Nechal som si poradiť a vybral som si BC bežky Forester českej značky Sporten. Na bežkách som dovtedy stál len raz a aj to v roku 2011 v Kaprune, keď sme sa počas volného dňa lyžovačky rozhodli ich zo zábavy vyskúšať. Pamätal som si, že som na nich ledva stál, plastové lyžiarky mi zodrali pätu a aj metrový briežok bol pre mňa nezlyžovateľný. Tých 10 km bolo pre mňa nekonečných, aj to napriek tomu, že išlo o krásnu rovinku (47 m prevýšenia). Zároveň však vo mne zostala myšlienka, že toto by sa mi mohlo naozaj páčiť.
Vedel som, že máme u nás v práci pár skúsených kolegov, ktorí chodia bežkovať. Poprosil som ich, či sa k nim môžem aspoň raz pridať a či by mi čo to nevysvetlili a nepodarili. Nemali s tým problém a dohodli sme sa, že to vyskúšame na okruhu pri Chate Hrešná. Už pri aute po obutí sa som pochopil, že to nebude taká jednoduché, ako pred rokmi v Rakúsku. Ledva som na tom stál a nevedel som si predstaviť, že sa mám pohnúť, nespadnúť, ísť nejakým zázrakom do kopca, nevybiť si zuby, nezlomiť končatiny, netrepnúť. Hrúza. Pochopil som, že sa naozaj dá spadnúť aj pri kráčaní do mierneho kopčeka. Chalani krúžili ako na pretekoch, ja som sa snažil nejako aplikovať ich rady a učiť sa. Tragikomédia prosto. O návrate k autu od chaty ani nepíšem, prosto som bežky zložil a pokojne som to zišiel pešo, aj keď na Strave som si tú aktivitu hrdo nechal označenú ako nordic-ski :) Naozaj nerozumiem, ako sa na takýchto lyžiach dá ísť dole (aspoň) kopčekom.
Zaregistroval som na portáli nabezky.sk a pomocou mapy freemap.sk (alternatívne osm.sk), ktorá obsahuje aj trasy pre bežkárov, som si vybral trasu nazvanú Okolo Tereša. Sledujúc FB skupinu o Slanských vrchoch som vedel, že snehu to v severnej časti Slanských vrchov je dosť. Ako som skoro zistil, južná časť tohoto pohoria je špecifickejšia a snehu mala podstatne menej. Ako píšem v reporte z terénu na nabezky.sk, lyže som musel niesť na pleci až niekde k týmto miestam. Snehu tam bolo cca 15 cm, čo umožňovalo veľmi opatrné bežkovanie. Situácia sa zlepšila pod Malým Žiarom (732 m), tam už ho bolo v priemere 20 cm. Odtiaľ až po Bogotu to už bolo pekné bežkovanie, pretože lesná cesta jemne stúpala a snehu pribúdalo. Občas som škrtol kamienok. Keď som prišiel na vrchol Bogota (856 m), snehu už bolo vyše 40 cm, ale začal silnejšie fúkať vietor a trasa začala na mňa, amatéra, až do týchto miest dosť prudko klesať, pričom sneh bol miestami zmrznutý. Párkrát som drbol, občas som sa zastavil dať si čaj, nejakú tyčinku. Sem tam som sa aj vyzul z bežiek. “Zjazdujúc” som neraz dosť výrazne zahrešil, pretože som tie lyže vôbec neovládal. Proste vôbec. Nadávajúc som sa zázrakom došuchotal až k rázcestiu, kde som si prvýkrát dnes obul lyže. Odtiaľ som sa nechcel späť k autu vrátiť pešo po ceste a tak som v GPS sledoval pôvodnú trasu a mierne si ju upravil tým, že som traverzoval Ploskú.
Táto prvá samostatná jazda stála aj napriek tým pár nervóznym okamihom zato. Keď sa to na tých bežkách vie, musí to byť naozaj dobrý pocit vedieť sa rýchlo presúvať zimnou krajinou. Snáď raz :)
Be First to Comment