Ďumbier, Nízke tatry

Aj firemný teambuilding môže nečakane priniesť možnosť ísť niekam von. Keďže sa toto stretnutie uskutočnilo na Táľoch, bolo jednoznačné, ktorú Nízko Tatranskú klasiku si vyberieme – Ďumbier. Prítup na hrebeň sme zvolili tak, aby sme sa mohli vrátiť priamo k autu, nakoľko nás ešte čakala trojhodinová cesta do Košíc. Auto nechávame na parkovisku hotela Srdiečko (lyžiarske stredisko Jasná). Začíname prudším stúpaním žltou turistickou trasou  priamo po lyžiarskom svahu Kosodrevina –  Srdiečko, označenom číslom 1. Chvíľku si posedíme pri vývere vody, pár minút od hotela Kosodrevina, na lúke posiatej Šafránom (Spišským – Crocus scepusiensis).  Tu sa žltá značka spája s modrou (tzv. Modrý traverz) a cca 30minút pokračujeme po spoločnom modro-žlom značení, smerom na západ. Šafránu tu už nie je ako šafránu, ale skôr ako púpavy na lúkach :) Valerovi nedá spávať myšlienka komerčného pestovania doma na záhrade. Ťažko sa mu oponuje a vysvetľujú množstvá a tak ho nechávame v business nálade. Zahľadený do šafránu, reliktov snehu a myšlienok míňame (asi zasneženú) odbočku žltej na Chopok. Dohodneme sa, že budeme pokračovať ďalej po modrej až pod vlek Predné Ďereše (označenie E), kde sa takto na Jar vytvoril menší potok. Snehom šliapeme ku stanici vleku, dúfajúc, že nás nesleduje ochranár, či proste ktokoľvek. Pravdou je, že sa predierame vysekanou kosodrevinou a sem tam prekračujeme starý elektrický kábel, no človek nikdy nevie, či nie sú chránené. Platí však, že mimo turistického značenia sa turista či návštevník nesmie pohybovať, takže … Za chvíľku sme pri nástupnej časti vleku, ktorá je dosť poškodená, asi tohoročným snehom. Pokračujeme hore, tentokrát popod stĺpy vleku, snažiac sa tým aspoň trošku zlegálniť náš pohyb. Okrem toho, je tam menej kosodreviny. Cestou dochádza k menšiemu zraneniu, ale lekárničku máme. Po dvoch hodinách prichádzame na Kamienku (Kamenná chata, 2010m) pod Chopkom. Valera ženie vidina jedla tak, že kým prídem na chatu, má pomaly dojedené a chystá sa uložiť na mierne driemoty.

Chopok (2 023,6m) nechávame pre tentokrát druhým a pokračujeme ďalej červenou turistickou značkou (Cesta hrdinou SNP), traverzujúc svahmi Veľkého príslopu strmé a skalnaté spády severných svahov hrebeňa. Na moje prekvapenie nestretávame žiadnych ľudí (česť dvom výnimkám) a s ešte väčším prekvapením stretávame Svišťa (vrchovský – Marmota marmota) [foto z galérie], voľne sediaceho tak na 10m od nás a v kľude strážiaceho južné svahy Nízkych Tatier. Postupne podchádzame Konské (1875 m) a prichádzame do Demänovského sedla (1756 m).  Tu si doprajeme krátku, cca 15-20minútovú prestávku, počas ktorej si, tak ako po celý čas, vychutnávame nádherný výhľad na Západné či Vysoké Tatry na severe, Veľký Choč (Chočské vrchy) na severo-západe, Veporské vrchy na juhu či neďalekú nízko-tatranskú Prašivú (1667 m), Tanečnicu (1680 m) a Krakovu hoľu (1751 m). Je príjemne teplo a pofukuje tak akurát. Ani sa nám nechce ďalej, hoc nás čaká rovnako pekné pokračovanie. Obchádzame vrchol Krúpovej hole a za cca 20 minút už sme v Krúpovom sedle.  O ďalších 20 minút sme po nenáročnom a miernom výstupe na najvyššom vrchole Nízkych Tatier – Ďumbier (2043 m). Tu stretávame veľkú skupinu a tak počkáme bokom, kým sa pofotia a podebatujú. Kým odídu, poprosíme ich ešte o spoločnú “vrcholovú” (blee, blbo to znie) fotografiu. Potom sa zbytočne snažím nájsť geocache, ktorá by tu mala byť. Nič to, ani nevadí, že ju nemám, veď poklady týchto miest sú nehmatateľné. Ten výhľad je neopísateľný. Toľko pohorí naokolo. Toľko dolín a vrcholov, ktorých väčšinu spoznávam len vďaka mape. Toľko priestoru, kam sa dá ísť.

Pomaly schádzame späť do sedla a odbáčame – tentokrát smer Štefánikova chata (Chata generála M. R. Štefánika, 1728 m). Chalani idú ako vždy dopredu, ja pozadu fotím a užívam kľudu a samoty. Viem, že sa túra pomaly končí. Schádzam ku chate, ale nezabudnem si na chvíľku posedieť s Anjelmi našich hôr. Poďakujem sa im za dnešný deň a ponáhľam sa ku chate. Chalani už sedia dnu, idem si ešte pozrieť pamätník Vasila Ivanoviča Babkina pod Králičkou. Vraciam sa za nimi, troška posedíme, kupujem si pohľadnicu (zapíšem si dátum, opečiatkujem) a o pár minút neskôr už schádzame úzkym kamenným hrebeňom do  sedielka Kozích chrbtov, odkiaľ pokračujeme príkrím klesaním do Trangošskej doliny zeleným turistickým chodníkom, v tesnej blízkosti vodného toku Bystrianky. V žľabe je ešte sneh a spúšťame sa na topánkach, podvedome kontrolujúc rýchlosť. Je to posledný zjad tejto sezóny. A rýchlejšie je v tomto prípade bezpečnejšie :) Míňame symetrickú, zarastenú kopu kamenia. Až doma sa vďaka článku na hiking.sk dozvedám, že ide o mohylu na počesť lyžiarovi Halašovi, ktorý tu zahynul v lavíne. Poniže pamätníka míňame rázcestník Halašova jama, kde je krasový ponor povrchových vôd.  Pri Hornom salaši míňame prudkú odbočku k Jaskyni mŕtvych netopierov (SSJ). Túto jaskyňu sme mali našťastie možnosť navštíviť včera. Naberáme si ešte čerstvej vody z potoka a Paľo si dole takmer na parkovisku uvedomil, že si tam zabudol okuliare. A tak posledný, asfaltový úsek k hotelu Srdiečko ideme po auto s Valerom sami. Hmmm, keď tak teraz v kľude doma rozmýšľam a rekapitulujem, nebola to finta ??? :-))))

trasa :  Srdiečko – Kosodrevina – Chopok (2024m.) – Dumbier (2043m.) – Štefánička (1740m.) – Trangoška – Srdiečko
dátum : 17.05.2009 s Valerom Kováčom & Paľom Strýčkom
prevýšenie : 1286 m

[fotogaléria – Jaskyňa mŕtvych netopierov, Ďumbier] [GPX Strava] [AllTrails..com]