Rudohorská 100 1/2

Keď som 5 júna v roku 2011 našiel v lese počas cyklovýletu na Železný vrch tabuľku MAG 60, tušil som, čo to tá skratka môže znamenať. Ale prečo je tu? Pozerajúc si neskôr fotografie z daného výletu, značka ma znova zaujala. Nedalo mi to, vyhľadal som si tú skratku a nie dlho nato som sa dozvedel sa o niečom, čo ma začalo okamžite fascinovať. Diaľkové pochody, resp.. diaľkoplazectvo. Presnejšie povedané, začala ma lákať tá predstava niekoľko dňového pochodu po lesoch a spania tam, kde sa mi práve chce, alebo podarí. Presne ako na viacdňových cyklotúrach, no s tým rozdielom, že sa nemusím starať ešte o bicykel. Nevedieť kam idem, nevedieť, čo ma čaká. Znie to pateticky, láka ma pocit voľnosti. Nie od ľudí, či rodiny, práce. Voľnosti od pravidiel, povinností. Áno, znie to ešte patetickejšie, uznávam. A možno to nie je voľnosť, neviem, možno to je to, aký som, keď som sám, akú mám povahu, neviem. Byť sám a nikoho neobmedzovať, od nikoho nič nevyžadovať a zároveň istým spôsobom utekať od toho, čo nemám rád. Asi to bude ono. Nie od ľudí, ale od povinností a zodpovednosti.

Diaľkový pochod je nepredstaviteľná vec pre mňa, nevedel som si predstaviť, ako sa dá pochodovať 100km. Spia ľudia počas pochodu? Idú nonstop? Bežia?

V posledných rokoch som aktívnejšie behal a postupne prekonal hranicu 10,15,20,25, či 35 km. Plánoval som takto trénovať ďalej a vyskúšať svoju prvú bežeckú 50tku, alebo možno 70tku. V roku 2019 tento môj plán aj dostal reálnejšie črty, rozmýšľal som o prebehu Slanských vrchov, ale prišiel rok 2020 a s ním Covid, niečo, s čím nikto nepočítal. Mne ten rok priniesol úplný stop športových aktivít. Sám neviem prečo, čo sa stalo, no po tých rokoch som proste prestal všetko robiť. Behať, bicyklovať, bežkovať, chodiť na turistiku. Áno, vybral som sa sem tam von, na nejaký výlet, v rámci možností, no zďaleka to nebolo ono. Akoby som si dal pauzu, úplnú pauzu, fyzickú, mentálnu. Bol to oddych? Trvalo mi istý čas sa prispôsobiť karanténe, práci z domu. Času som mal formálne viac, prakticky menej a dostal som sa do zvláštnych myšlienok, výčitiek, vnútorného nepochopenia samého seba. Prečo nič nerobím? Prečo nikam nejdem? A prečo mi to postupne prestáva chýbať? :(

Prešiel rok 2020 a v máji mi prišiel email o Magnezitárskej 60tke. V priebehu sekundy som ho vymazal. Čo ja s tým? Nemám nič nachodené, rok som nikde nebol, nechce sa mi. A nemôžem – síce som reálny dôvod nepoznal, ale vnútorne som proste mal pocit, že nič nestihnem, nemôžem, nevládzem. Pár dní nato sa mi ozval kamarát s tým, že “v sobotu sa ide Magnezitárska 60, ideš?”. Drbe ti, neodchodím to. Ale “veď bicyklom choď, nie pešo” vravel. Ešte lepšie, nie, má byť zlé počasie, v daždi sa mi nechce, aj práce okolo domu je dosť, aj sa bojím vlakom kvôli nákaze a celkovo, načo? Ale. Niekde vo mne sa niečo zaplo, niečo, čo som poznal, taký ten pocit, ktorý som mával pred rokom 2020. Vrátil som sa k vymazanému emailu. Idem, kašlať nato. Prežil som 2020, nemusím 2021 (bez pátosu, proste tak to je, nemusím mať čas, o ktorom si myslím, že mám), idem, skončím hoci aj na Kojšovke, pôjdem na autobus, aspoň som niekde bol. Napísal som kamarátovi Rišovi, či by sa buď nepridal, alebo či by sme sa niekde na trase nestretli a nešli spolu. Povedal, že mi kľudne pomôže, donesie vodu atď. No nakoniec to nevyšlo, pretože skutočne bolo zlé počasie, aj nám naozaj bolo treba robiť okolo domu.

Ale prišiel ďalší email, tentokrát o Rudohorskej 100. Nevymazal som ho, idem. Idem, určite nie 100 (hlava mi to neberie), ale majú aj ½, zo Štósskeho sedla. Písal som hneď Rišovi, či sa nepridá na Kojšovskej holi, prípadne nech ide so mnou celú 50tku, veď bude sranda, ponadávame si. No a on, na moje prekvapenie, nepindal až tak, ako obvykle a dalo by sa aj povedať, že súhlasil s tým (resp. nevyjadril presvedčivý nesúhlas), že sa pridá. Prečo? To už popísal on sám na jeho stránke.

Plánovaniu som, na rozdiel od Riša (ten je totiž schopný na 15 km výlet pripraviť 2x A4 itinerár), nevenoval takmer žiadny čas a pozornosť, pretože sa proste pôjde od kaplnky nad kúpeľmi cez Kloptaň, Kojšovskú hoľu a Jahodnú na Bankov. Všetko známe úseky, najťažšia časť je v prvej ¼ trasy, potom už len dole a vybavené. Dva dni pred pochodom sme spravili hovor, v ktorom sme zosumarizovali, čo si určite musíme zobrať a na čo nesmieme zabudnúť. Keďže kvôli Covidu nebude občerstvenie organizátora, naplánoval som si dve malé (Kloptaň, Jahodná) a jedno väčšie (Kojšovská hoľa, v polovici trasy) jedenie. Na jedenie som si zobral tri uhorky, jedno balenie cherry paradajok, 100g šunky, 150g syra, maly zeleninový chlieb, 6 vajec a 5ks hornej časti kuracich stehien a 8ks Marva tyciniek. Co sa týka výbavy, mal som čelovku, lekárničku, śumivý elektrolyt, opaľovací krém, sudokrém, hygienu (toaletak, mokre vreckovky), gps (geocaching), mobil a vodu. Vody 1.5l vo vaku, 2x 1.5l mineralky a dve 3dcl mineralky.

Do Štósskeho sedla sme sa plánovali dostať autobusom, čo nás, vzhľadom na Covid veľmi netešilo. Našťastie sme nakoniec autobusom ísť nemuseli, odviezla nás tam Rišova manželka Bea. Vystupujúc v sedle prišlo auto, z ktorého vystúpilo 5 chalanov s batôžkami, aké snáď nosím len keď sa idem prejsť na hodinku do lesa. Začalo nám dochádzať, že v dnešných časoch sa takéto veci chodia na ľahko. Čo je v pochopiteľné, v konečnom dôsledku tých 50 km nie je veľa, hlavne pri jednoduchších profiloch, akým polovičná trasa Rudohorskej 100ky je. Prihlásiť sa sme sa rozhodli radšej bez batohov, predsa len, aby sme sa nehanbili :) 

Rozlúčili sme sa s Beou a naše kroky vedú k neďalekej studničke, ku ktorej si ideme po geocache. Vyrazíme o 08:40. Počasie je parádne, slnečné, no nie až tak teplé, ako som si povodne myslel. Po rozume mi chodí tých 5 chalanov, hovorím si, že nabudúce musí ísť človek ozaj naľahko, hlavne keď bude leto, ci jeseň. Stačí jedno oblečenie, dobrá obuv a praktická strava, možno jedna pláštenka a náhradné ponožky pre prípad dažďa.

Zo Štósskeho sedla ideme nevyznačenou trasou, kríža, križujúc zelenú značku smerujúcu z Príporiečho do Smolníckej huty. Zdalo sa mi nezmyselne zo sedla klesnúť dole do kúpeľov a vrátiť sa späť na Príporčie takmer kolmo na vrstevnice. Spomínam si na náš posledný výlet v tejto oblasti v 2013, keď sme sa tu pokúšali nájsť dlho nenájdenú kešku RabaStan. Nepodarilo sa a udalosti potom nabrali rýchly a zlý spád. Pamätám, ako sme si vtedy po prvýkrát povedali “Nepoznáš dňa, nepoznáš hodiny…” A takmer to tak dopadlo :( Pod Lastovičím vrchom ma prekvapilo značenie ku legionárskemu krížu (Kríž padlým príslušníkom 32. Gardského a 98. pešieho pluku), pretože som si nevedel spomenúť, či v tom 2013 to značenie tu už bolo. Skôr nie, ale neviem.

Rišo mi oznamuje, že máme za sebou 10% trasy :) vždy sa pousmejem nad týmito jeho štatistikami a itinerármi, ktorých sa tak rád drží :) Stúpania si označuje U, UU, a UUU, klesania obdobne, no písmenom D. V tomto sme úplne rozdielni. Nemám rád, keď viem, čo ma čaká, on zas nemá rád, keď nevie, čo ho čaká:) Vznikajú z toho zaujímavé situácie, v ktorých mi samozrejme nič iné nezostáva, len ustúpiť, lebo veď strach z neznámeho je silnejší pocit, než tá radosť z neho, že :) Napriek všetkému sa mi táto naša rozdielnosť prístupov svojím spôsobom páči, aj keď musím priznať, niekedy by som prijal nemusieť robiť toľko kompromisov. No uznávam, je dobré mať aspoň trochu prehľad o tom, čo človeka čaká, odkiaľ sa vie dostať na vlak a vedieť, kedy ten vlak odchádza. Ja sa dosť spolieham na náhodu a to, že veci sa proste nejak vyriešia. Pripomína mi to (viem, trepem) dvojicu Zikmunda a Hanzelku.

05.07.2021 15:58 poznámka na margo: práve si Riško dáva cyklookruh cez Zlatú Baňu, z ktorej si chcel cez Šimonku odskočiť na Praporec. Áno, o 15tej. Túto poznámočku si píšem, aby som mal podchytené, že od tohto okamihu končia akékoľvek obmedzenia môjho plánovania ďalších cyklotrás v zmysle obmedzenia počtu stúpaní, ich celkovej hodnoty v m, či vzdialenosti.

Sedlo Jedľovec, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Je celkom teplo a v sedle Jedľovec si Rišo KONEČNE dáva dole dlhé nohavice :) Dávame si teda kratšiu pauzu, zjem makovú Marvu (najlepšia) a oddychujúc tu stretávame dve dievčence z Čiech, ktoré idu Cestu hrdinov SNP. Na ľahko, ľahšie, ako ja do práce, keď idem bicyklom. Nerozumiem, ako sa to dá. Je mi jasné, že do budúcnosti budem musieť prehodnotiť spôsob cestovania :) Blížime sa ku chate RabaStan, známemu to miestu, keď sa stane nevyhnutne. Rišo totiž zisťuje, že nemá okuliare. Že ich stratil. Tak, ako už nie raz predtým. Tak, ako čokoľvek iné. Už sa mi to ani nezdá zvláštne. Zvláštne je, ak nestratí nič :)

Zbojnícka skala, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Zbojnicka skala (1147 m.n.m) je najkrajším miestom úseku sedlo Stôs – Kojšovská hoľa. Pre mňa určite. Nie je celkom zadarmo, pamätám si, ako som tu kedysi ťahal takmer 40 stupňovým stúpaním, bicykel. S batohom na pleciach. Les sa tu mení, chodník je kamenistý, veľké stromy zmizli, sú polámane, obschnuté, navôkol trčia len pne zarastajúce trávou. Okolité stromy sú mierne zakrpatené, pokrútene. Odkrývajú sa výhľady na východ do Zlatej a Hagenovej doliny.  Navôkol mladé smreky, jedle. Krásne miesto. Zbojnícka skala je tvorená väčším skalným bralom, ktoré vystupuje na povrch na južnej časti tohto vrcholu. Celkom živo si spomínam, ako sme tu, ťahajúc bicykle, doslova pičovali a to tak, že ak by som sa dobre započúval, stále by som ho to tam v tej doline počul ozývať sa.

RabaStan, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP (foto Rišo Poláček)

Obchádzame miesto, na ktorom si myslím, žeby mohla byť keška RabaStan. Musím ju nájsť! Toto som si povedal ešte pred odchodom. Musím! Viem, znie to divne, je to len škatuľa. Nie som poverčivý, ani veriaci, no tu mam taký nepríjemný pocit, že ak ju nenájdem, nezlomím nešťastnú “kliatbu” tohto miesta, ktorej rozumieme asi len my dvaja s Rišom. Áno, viem ako to znie, ani to nebudem viac vysvetľovať. Nedarí sa mi ju nájsť, pokračujeme ďalej, no poviem si, že idem skúsiť ešte raz. PODARILO SA! Konečne! Odľahlo mi, už dlho som sa zo žiadnej kešky takto netešil.

Kloptaň, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Rišo opäť ponúka svoje štatistiky a tak takmer na meter presne viem, čo nás čaká. Takto. Vedel som to aj tak, no nevedel som, koľko výškových či vzdialenostných metrov to je. Čaka nás 1.7km na vrchol Kloptaňa. Najskôr troška klesáme do bezmenného sedielka pod Klopotaňom, Rišo snáď odpočítava centimetre a po relatívne krátkom 400m stúpaní sme konečne na Kloptani. Nikde nikto, lavička je naša, robíme si krátku prestávku na jedenie. Rozložíme si tie naše expedične batohy po okolí a Rišo vyťahuje svoju zásobu kuraco-morčacích stehien, proste bufet pre turisticky regiment. Vychutnávame si slnko a kľud. Zatiaľ sa nám ide dobre, aj keď je teplo, nevadí to. Vodu máme, nie sme smädní. Ráno sme sa dozvedeli, že chata Erika pod Kojšovskou hoľou je otvorená. Škoda, nemuseli sme vláčiť takmer žiadne jedlo. Zjem šunku, pár vajec, syr a zopár paradajok. Pred odchodom do seba hodím jeden Hell, zvykol som si naň počas bežeckej štafety Od Tatier k Dunaju.

Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Čaká nás zhruba 10km úsek na Kojšovskú hoľu. Pamätám si ho z nedávneho behu, Viem, že nás čakajú dve stúpania (Ovčinec, Biely kameň) v polomoch a dosť popadaných stromov a konárov a úseky, kde smrekovce akoby zoťala veľká kosa. Trochu mi vadia úseky, kde na nás pečie slnko. Je mi teplo. No pravidelne pijem (čo nezvyknem) a celkom to pomáha. Odsýpa nám to. V altánkoch Trohánky si dávame krátku pauzu. Výborne miesto na prespatie, zjavne často využívané. Rišo sa teší na neďaleký prameň, pri ktorom polemizuje o jeho názve, lebo veď tu nikde nevidí TRI studne! Naberá si vodu, rozrába v nej ióntový prášok. Ja tento prameň ignorujem, nemám naň dobré spomienky. Veľmi ma z tej vody kedysi smädilo. Už je nám jasné, načo mali turisti na štarte polstovky také malé štucne na teniskách. Je to výborný nápad, ako zabrániť napadaniu bordelu do topánok, resp. ponožiek. Musím to začať nosiť. Nič snáď neznervózni viac, ako dáka čečina, či kúsok trávy v topánke.

Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Pokračujeme na Biely kameň polomami, ktoré  zarastajú mladými stromčekmi, Pôsobí to divoko a prirodzene, sú to veľmi pekné úseky, vidno, ako sa len obnovuje. Pri stúpaniach idem dopredu, chodíme ich každý vlastným tempom. Získaný čas využívam na nájdenie keksy. Takéto mám rád. Turistické, nekomplikovane schované, priame. Vďaka za ne! Úprimne poviem, že ma vždy vytočí, ak mam po 3 hodinách hľadať dáke mikro v lese. Áno, viem, môžem ich ignorovať (a aj ich ignorujem), no nerozumiem dôvodu, prečo ich pravé takto zakladať. Stretávame umoreného SNPckara, dáva si pauzu a vyzerá, že dnes už ďalej nepôjde. K pamätníku SNP v sedle neďaleko chaty Erika to už nemáme ďaleko. Posledné metre, pamätník, asfaltová cesta a sme na chate Erika. Len dnes ju otvorili. Som rad, že si môžeme dať Kofolu a nealkoholické pivo. Hľadáme kontrolné stanovište tejto akcie, nikde však nikoho. Divné, no po chvíľke je jasné, že tu vlastne ani byť nemôžu. Vadí mi ten hluk. Miestny pes sa k nám pripojil dúfajúc v nejaké jedlo. Je čas sa najesť, hoci nie som moc hladný. Viem však, že musím. Dojedám tých pár kúskov horného stehna, paradajky, syr. Zapíjam to Kofolou a nealkoholickým pivom. Kofola mi vždy veľmi dobre padne. Rišo moc jesť nechce a myslím si, že práve toto bol dôvod jeho neskorších problémov za Jahodnou. Sme v polovičke a čaká nás tá ľahšia časť.

Kojšovská hoľa, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

Dnes na radar nejdem, to je snáď po druhýkrát, čo ho obchádzam. Nechcelo sa mi ísť hore :) a radšej do ani neskúšam, aby som Riša neindukoval. Golgota pod zjazdovkou (na ktorej sme sa pred rokmi dávnymi stretli počas lyžovačky), fotíme sa na sedačkách lanovky, ako asi vždy, keď sme tu. Dúfam, že sa to tu znova nikdy nerozbehne, aj keď uznávam, že lyžovalo sa tu dobre. Šípim, že Rišo to začína mať ťažké. Rutinne sa presúvame k Zlatoidským lúkam a Idčianskemu sedlu. Rastie tu novy les, pamätám ešte tú veľkú vyrúbanú lúku. Je tu opäť pekné. V sedle krátka pauza kvôli keške, Rišo si napráva topánky, začína sa mu zle kráčať, zrejeme sa mu začínajú tvoriť pľuzgiere. Radšej sa ani nepozrie. Dohodli sme si najbližšiu prestávku v zrenovovanom altánku pod Holým vrchom, kde je aj vyčistený prístup k prameňu. Ja idem dopredu po kešku, Rišo sa medzitým zvali (povedal by som jebne, ale píšem si slušný článok) do altánku. Prezúvame si ponožky. Keď vidím, s akým problémom Rišo vstáva, dumám nad tým, že mu už nedovolím sadnúť si. Tuhne. Nepochybujem však, že to zvládneme. Cestou ešte logujeme dve kešky, ktoré Rišo nemá. Videl som, v akom je stave, tak pre druhu z nich idem radšej dopredu, nech nezastavuje. Obchádzame chatu Lajošku, ktorá je zavretá a v rekonštrukcii. Uvidíme dokedy. Rišo mi pripomína Robocopa. Má dosť veľkú krízu. Zakopáva. A viem, že na Jahodnú to je dosť nudný úsek, pretože ho človek veľmi dobre pozná. Nad Košicami a Slanskými vrchmi zúri búrka. Hrebeň Volovských vrchov však našťastie obchádza. Piśivenky. Rátame lúky, stúpania, ktoré nás ešte čakajú.

Stretávame prízrak. Chlapíka v rífoch s trakmi, tričku a s malým cyklobatôžkom, obutého v sandáloch. Ide si 100ku. Má ešte jeden koláčik, vodu nenosí, je jej predsa všade veľa. Obehne nás, akoby išiel len dole na chatu. Uvedomujem si, že nás okrem neho nikto zo 100karov ešte nedobehol, nepredbehol. Je to divné. Ideme normálnym tempom a prví by nás snáď už mali stretávať.

Jahodná, Volovské vrchy, Cesta hrdinov SNP

V altánku pod detskou zjazdovkou na Jahodnej si dávame väčšiu pauzu. Dávam do seba Hell, mám ho rád, celkom mi pomáha. Zjem 2 Marvy, vyberám čelovku, už bude tma. Vidím, že Rišo na tom nie je dobre. Rozmýšľam čo ďalej. V úvahách ma preruší zvonenie telefónu, to organizátor zisťuje, kde sme. Keď mu poviem, že na Jahodnej, hovorí “OK, chlapi, čakáme vás v Bistre na Bankove, do hodinky ste tu.…” a zložil. Hodinky? Nezdá sa mi to. Veď je to tak 7-8km, odhadom. Rišo sa však na tento udaj veľmi silno fixuje. Hodinka a je koniec. Vidím, že musíme skončiť prestávku, lebo Rišo nevstane. Mrzí ma to, no viem, že teraz bude ťažko, vypočujem si veľa vrúcnych slov a budem musieť byt rázny a ovládať sa. IDEME!

Úsek Jahodná – Kamenistý hrb prekonávame ťažko. Veľmi ťažko. Rišo chce stále stáť, snažím sa mu v tom zabrániť. Snažím sa mu to vysvetliť, napriek tomu v prvom altánku stojíme. Človek sa nejako nevie zorientovať, Kamenný hrb som čakal skôr. Prvýkrát na dnešnej trase som nervózny. Nie z Riša, ale z  predstavy, že sa tento posledný, relatívne krátky úsek budeme pomaly tmoliť ešte dlho. Síl mám, že byť tu sám, pobehnem, Čím pomalšie ideme, tým viac času na problémy mame. Rozmýšľam, čo ďalej. Je jasné, že keď si tu Rišo niekde sadne a zahlási koniec, aj tak bude musieť ísť na parkovisko na Jahodnej, ci na Bankov. Konečne Kamenný hrb. Ešte raz sa snažím vysvetliť, že čím viac nerôzny je, tým horšie mu bude a že to vplýva na nás oboch. Som ticho, rozhodol som sa ignorovať všetky tie nadávky a proste kráčať. Idem popredu, nech sme dole už čo najskôr, nech som od tej nervozity ďalej. Poznám sa, že ak by som nato začal reagovať, bude zle a nepomôže to nikomu, hlavne Rišovi nie. Prichádzame ku vysokému napätiu a altánku pod nim. Tuším, že Rišo chce prestávku, rozhodol som sa mu v tom zabrániť, som si viac, než istý, že nevstane, pretože zatuhne. Musíme ísť ďalej, už je to len kúsok.

Konečne parkovisko. Návrh ísť ku Bistru autom ani nepočúvam, pripadá mi to po toľkých km ako úplný nezmysel. Rázne hovorím nie. Ku Bistru 14 na Bankove, v ktorom je oficiálny záver podujatia nám zostava 500m. Úprimne sa teším, že sme to zvládli. Je to naozaj dobrý pocit si tam sadnúť a dať si čaj, porozprávať sa s ľuďmi, ktorí to organizujú. So záujmom sa pýtam, koľko ľudí ešte príde. 2. Koľkí štartovali 100ku? 14ti. Nerozumiem tomu, vravíme, veď nás, okrem toho pána v sandáloch, nikto neobehol. Ako to je možne? Celu našu trasu sme striktne išli po červenej a nikde nikto. Odpovede sa nedočkáme. A v podstate to je aj jedno. Som rád, že som to zvládol bez problémov, ešte by som vedel potiahnuť ďalej. Proste dobrý deň a ľahký profil.

DOKAZALI SME TO! Som na Ríša, na nás hrdý. A viem, že určite pôjdem ďalšie pochody, veľmi sa mi to páčilo! A jemu sa bude tiež :)

[GPS track] [fogotaléria]

Subscribe to Blog via Email

Enter your email address to subscribe to this blog and receive notifications of new posts by email.

Join 2 other subscribers

Be First to Comment

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.