Bolo mi to jedno …

Po skončení MMM 2015 som bol rád, že som vďaka boľavej päte vôbec došiel z námestia domov. Pokus o krátke vybehanie sa dopadol zle a bolo mi tým pádom jasné, že si musím oddýchnuť a nohu si liečiť . Po dvoch týždňoch Allgasanovej liečby a masáží som počas chodenia prestal bolesť cítiť. To bol pre mňa dôvod predpokladať, že si môžem ísť vyskúšať znova zabehnúť. Na tretí týždeň som vyskúšal krátky beh, no pri záťaži sa bolesť opäť ozvala. Vedel som, že behanie musím na dlhšiu dobu zanechať. Týždne utekali a stali sa z nich mesiace . Vynechal som november, december a aj začiatok januára. Za ten čas som na behanie prestal myslieť a čo ma prekvapilo viac – ani mi nechýbalo. A to aj napriek tomu, že som vedel čo dobré mi prináša.

Spohodlnel som a vedel som si sám pred sebou ospravedlniť dôvody, prečo sa behať nemôžem vybrať. Naveľa ma v polovici januára ukecali chalani z Geodetiky a vyskúšal som s nimi pár behov. Január a február som striedmo “preplachtil” v tempe 6:30 a nezabehol som na jeden beh viac než 8km. Výhovoriek som mal viac než dosť – nemôžem predsa zhurta, nemôžem to presiľovať, musím sa šetriť, zima je, unavený som, hladný som, najedený som, nervózny som, som, tučný som, chudý som, som, som … Sám sebe som si išiel na nervy, prekážal som si. Nejaká maličká časť hlavy síce chcela, zvyšná časť však vedela, že nikam sa nepôjde, nič sa diať nebude. Z práce som chodil neskoro, unavený a keď som prišiel domov k dievčatám, nevidel som reálny dôvod niekam ísť. Tých málo behov som nazýval behmi len preto, aby som sám sebe klamal a nevyzeral, že nič nerobím. Počas behania sa mi nechcelo tak veľmi, že som bol ochotný počkať, kým auto obíde kruhový objazd len preto, aby som mu mohol dať prednosť. Vadili mi vlastné ruky, brucho, nohy, tričko, čiapka, bunda, asfalt, tma, svetlo. Všetko. Keď som bežal, ešte aj líca mi viseli a pľantali sa. Stal som sa Pinocchiom.

Rozmýšľal nad tým, čo bolo dôvodom toho, že veci ktoré ma predtým 3 roky bavili, ma teraz vytáčajú, hnevajú a dráždia. Chýbajú mi nejaké minerály? Či vitamíny? Som unavený? Prečítal som blogy rôznych športovcov o tom, čo ich naozaj vedie k tomu, aby robili to, čo robia. Záver bol, že ich to baví a uspokojuje. Lenže mňa to už prestalo baviť. V snahe nájsť sa som si teda pozrel rôzne motivačné videá a zároveň si však hneď položil otázku – ak musím vyhľadávať impulz motivácie pre beh, je beh naozaj to, čo chcem, čo ma baví? Veď ak človeka niečo naozaj uspokojuje a prináša mu to akúkoľvek formu radosti, tak to proste robí. Nemusí si predsa hľadať barličky v podobe parabol dôvodov. Nemusí? Asi nie. Či áno? Ešte ani v základných veciach som nemal jasno. No stále som tam niekde hlboko za týmto všetkým vedel, že behanie je vec, ktorú naozaj CHCEM. Lenže čo je tým nejasný dôvodom, že to vlastne nerobím? Že nevstanem a nejdem behať? Skúsil som to teda pragmaticky. Zoradil som si všetky proti, ktoré som si sám sebe vnútorne vykonštruoval a nad každým jedným som sa zamyslel. Prevracal som ich z rôznych strán, dumal na sebou. Na jednotlivé dôvody som prichádzal skôr náhodne (rozhovor s kamarátom, reklama, film atď. proste klišé). Vzišli z toho pre mňa prekvapujúce závery, ktoré som si sám sebe musel vysvetliť:

Neustále sledujem svoje časy, segmenty. Podľahol som svojim hodinkám. Tu niekde to začalo. Z výletov, pri ktorých som si nahral tak akurát gpx track kvôli geotaggovaniu, sa stali workouty. Prestal som sledovať, čo sa deje okolo mňa, začal som sledovať, čo sa deje so mnou. Pár sekúnd strata dnes, tam zas v minútach včera, iný deň oooooha minúta zlepšenie, nohy nebolia, bolia, pocit taký onaký, tep vyšší, nižší. A pocit primárnej radosti z toho, že som v lese, že som von, zmizol. Lesné cestičky sa stali segmentami a kvantifikovateľným stereotypom. A od stereotypu je blízko k nude, strate záujmu, istej apatii. Nie som sám so sebou spokojný v práci. Najdôležitejší bod. Respektíve inak. Som na novom projekte, učím sa nové veci, nejde mi to tak, ako by som chcel, nestíham, neviem si správne zorganizovať prácu. Mám pocit, že som 10. koleso na voze. Áno, ale tak to je, keď je človek nový. Nerieš to, snaž sa čo najviac vieš, uč sa, samo od seba to nepríde. Inak to nejde. Vadí mi, že sa behaniu venuje veľa ľudí a ja nemám rád komerčné masové akcie. Prečo? Lebo kedysi (obdobne s MTB) som poriadne nestretol živú dušu, mal som sám so sebou kľud. Prečo inak by som chodil preč z mesta? Aby som všade niekoho stretol? Sebecký dôvod, viem. Je mi jasné, že je dobre, ak ľudia chodia von, hýbu sa, atď. atď. Všetko viem. Ale vadí mi to. Už to viem. Milé časopisy, kašlite na life style trendy, medvedí cesnak, či amazonské čučoriedky. Nevytvárajte umelý dojem, že všetci patríme do prírody. Bude to potom v lesoch vyzerať ako na Popradskom plese. Vadí mi, že sa nezlepšujem. Jasné. Čítaš knihy, články, blogy. X zdrojov ti vysvetľuje ako nato. A čo vlastne konkrétne robíš, aby si sa zlepšoval? Nič. Tak čo riešiš? Tak to buď rob, alebo nie. Ale nedrístaj okolo toho. Prečo sa chceš zlepšovať? Čo je tvojím cieľom? Chceš, aby ťa niekto pochválil, aký si borec? Myslel som si, že možno aj áno, ale nebolo to v tom. Chcem byť lepší, aby som zabehol ďalej. Ani nie rýchlejšie, ale ďalej a ďalej. Je mi jedno, ako rýchlo. Závidím, že všetci napredujú omnoho rýchlejšie a zlepšujú sa. No áno. Prečo to tak je? Lebo na sebe makajú. Jasné, bolo kedysi jednoduché byť medzi slepými jednookým kráľom. Stačí ti to? Nie? Tak niečo rob!

Znie mi to síce samému divne, ale práve pri sledovaní reklamy Dôvery  mi zaplo. RIEŠIM CHUJOVINY. Som zatiaľ zdravý, môžem ísť von, kamkoľvek a akokoľvek. A je úplne, úplne jedno, ako dlho mi to bude trvať a či budem posledný. Nie som pretekár, iba som šťastný v horách a lesoch. A je jedno, čo tam robím. Robím to pre radosť z pohybu.

One thought on “Bolo mi to jedno …

  1. Zdravím ťa , som fascinovaný a zároveň aj skúmam, či uskutočňujem rôzne výpravy v rámci Slovenského krasu. Ono proste kras ma fascinoval vždy, a okolie Rožňavy čiže Gemer, je niečo, čo by som podľa takzvaného génia loci nazval , mne najbližším , vieš všetky tie vápencové jaskyne, priepasti, tiesňavy, škrapy, rokliny, či doliny ma aj spolu s mojim susedom neskutočné fascinujú, postupne chodíme, a spoznávame ich. Chceme ich vidieť čo najviac.

    Ja aj s tým susedom sme z Košíc, a raz som skúmal krasové územia, tentokrát len po internete, a natrafím na muža menom pán Mišovič. Postupne som to prezeral a zisťoval že kto je zač, a musím vážne povedať že zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť väčšieho fajnšmekra ako si ty, ktorého udivujú tiež obdobné územia.

    Mimo krasu uznávam ešte aj slovenský raj a jeho tiesňavy aj tie nesprístupnené, proste praktický celé Slovenské rudohorie .
    Čo ma trošku mrzí , zatiaľ nemám ešte ako tak preskúmané aj iné časti Slovenska ako je hlavne Fatra, v tvojich článkoch som našiel tiež nové zaujímave informácie o nej. Asi je zrejem že to miesto mimo krasu fascinuje tiež hlavne tie skalné brala?

    V rámci krasových území v Európe, ma fascinujú obdobný Moravský kras v Česku, a hlavne dve miesta ktoré sa chystám už naozaj navštíviť, sú to Škocianské jaskyne v Slovinsku a zrejem najväčšie a najmonumentalnejšie krasové územie starého kontinentu ktoré nemá obdobu, a to je krasová plošina Padiš – Bihor – Apuseni v Rumunsku.

    Čo ma najviac na Vás alebo na tebe prekvapilo , že to miesto v Transylvánii podľa tvojich pekných fotografii, údajne naozaj navštívil. Ja poznám tiež jedného človeka ktorý by sa tam rád ešte ráz vrátil. Proste Rumunsko je krajina ktorá ma fascinuje najviac, jaskyňu Scarisoara, ponorné hrady, poiana ponor, či rôzne iné miesta raz navštívim určite.

    Píšem ja preto , napríklad výmena tipov v Slovenskom krase, zaujímave miesta priepasti.
    Naposledy som absolvoval trek od hradu Turňianského cez celú Zádielskú planinu , Borčiansku brázdu až do Lúčky.

    Miesta ako Silická ľaďnica ( moje najobľúbenejšie miesto ktoré navštevujem aspoň raz do roka ) a Zadielska tiesňava z hora, u mňa nemajú jednoducho obdobu.

    Keďže máme chalupu v okolí Rožňavy tak tie dedinky a miestne gemerské nárečie a hlavne mentalitu celkom poznám.

    Chcel som sa opýtať či si bol na miestach ako sú Snežná diera na Borčianskej planine, Bezodná ľadnica neďaleko Silickej brezovej, a Zbojnícka jaskyňa pod Sokoliu skalou za dedinou Silica, Krásnohorská jaskyňa, Zbojnická priepasť šípových krížov s vyrytou swastikou na Plešiveckej planine či jaskyňa Baradla barlang v Maďarsku,ktorá ma tri vstupy a každý v inej dedine, je prepojená aj s Domicou.

    Sú to všetko veľmi zaujímave miesta , tipujem že o nich vieš, a že si ich aj možno navštívil, keď nie tak odporúčam Snežnú dieru , posielam aj video , nachádza sa na Havranej skale v rámci Borčianskej planiny neďaleko zelenej značky, treba odbočiť hneď vedľa jednej novej súkromnej chaty doprava trošku hore, keby náhodou.

    Všetko dobre a nech sa darí Na Zdravie.

    https://www.youtube.com/watch?v=tMG2-RAhFgk

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

CAPTCHA token *