Od Tatier k Dunaju 2015

Počas augustového víkendu 15.-16. sa uskutočnil najväčší štafetový beh na Slovensku Od Tatier k Dunaju. Ide o 345 km dlhý beh družstiev začínajúci v sobotu v Demänovskej doline (Jasná) a končiaci v nedeľu v Bratislave. Tento rok sa naň prihlásilo 192 družstiev. Premiérovo som sa ho zúčastnil aj ja a to ako člen Geodeticca running teamu. Toľko ku oficiálnym informáciám.

Všetko sa to však začalo už minulý rok, keď na jednom zo stretnutí bývalých spolužiakov 4.A Gymnázia Vrútky (1991-1995) padol vínom riedený nápad hobby bežcov zúčastniť sa ho. Padol aj iný, ešte výraznejšie promilový – zúčastniť sa, myslím, Štefánik trailu. Tento druhý našťastie zaspal skôr ako my. Štafetový mal lepšiu výdrž a vínnu noc vydržal. Po pár mesiacoch začínalo však byť jasné, že ak sa z nás okamžite nezrodia bežecké zázraky, tak sme dobojovali veľmi rýchlo. Tento fakt potvrdilo aj tematické stretnutie, ktoré sme si dali v Tatrách. Po istých peripetiách (áno, bol som iniciátorom ukončenia) sme team zrušili. Neľutujem, pretože teraz už viem, žeby to bolo zbytočné trápenie sa nás všetkých.

Myšlienka behu však vo mne zostala. Ale neviem povedať prečo. Niečím ma to celé zaujímalo. Len ako sa zúčastniť? Bola jedna možnosť a to poprosiť Igiho a jeho team Ikaria.sk o miesto. Keďže to je funkčný team, Igi ma zaradil (čo ma potešilo) na zoznam náhradníkov (férová ponuka, ktorú si vážim). Nie dlho nato ma kontaktoval kamarát Rudy Hilda s otázkou, či by som sa nepridal do ich firemného teamu. Pekná náhoda :) Potešil som sa, bola to veľká šanca a súhlasil som. Zahral som sa na múdreho a súhlasil som s dvoma podmienkami – že iba ak sa nejedná o team nejakých profi bežcov, ktorí sa budú hnevať za stratené sekundy a že členovia už musia aktívne behať. Nie preto, lebo by som mal pocit, že som reálne bežec. Ale preto, aby z toho nebol zbytočný výlet, stratené peniaze, víkend a ďalšia chuť behať. Ubezpečil ma, že všetko je v poriadku a nemusím sa báť, inak by nešiel ani on. Súhlasil som teda, no začal som mať obavy, ako je možné absolvovať štafetový beh s 10 ľuďmi, ktorých nepoznám :) Moje obavy však zmizli hneď, ako som aspoň časť z nich ich spoznal na “sústredení” v Košickom Madride :) Veselosť partie dokazovali snáď 15 ročné záznamy v podnikovej kronike. A fotky na stenách :) Neskôr sme si zabehli pár spoločných tréningov, zháňali sponzorov, autá, tričká, plánovali úseky atď. Deň pretekov sa blížil a nervozita z neznámeho narastala.

Dohodli sme sa, že do Tatier sa vyberieme už v piatok, aby sme sa normálne vyspali a doladili posledné detaily. Že bude večer zábava začalo byť jasné už 20 min od môjho odchodu z domu :) Rudko totižto vybral Rýbezľák (áno, názov som mu dal s Y, lebo som dal). Taký ale ten výýýborný, čo chuťou prenáša späť k babičke pod ríbezľový krík. Aby som to skrátil, jednu láhvinku sme vypili kým sme prišli do Tatier, lebo víno je zdravé a nám zdravé veci treba. Ďalšiu už s celou partiou počas večerného štúdia trate, ešte ďalšie (ale už nie to výborné ríbezľové) s blížiacou sa polnocou no a ukončil to Fernet, pretože veď Marcela mala meniny. Ešteže sme mali štart plánovaný na 13:10. Na ráno spoločná praženica z XY vajec, dievčatá ešte chystali logo na auto a pomaly sme mohli vyraziť na štart. Mali sme aj výzdobu na auto. Mali, pretože ešte večer nám ju odfúklo, kým sa šlo na registráciu áut :) Takže sme (ne)dobrovoľne opustili súťaž áut skôr, než začala.

Nálada na pretekoch pred štartom bola výborná, no bolo cítiť nervozitu. Všetko bolo nové, euforické, nepoznané. A silné. Nikto z nás nevedel, čo, kedy, ako. Kapitán rozdal registračné pásky, Dado vyfasoval teamový štafetový kolík a pomaly sa chystal na štart. Motali sme sa dokola, usmievali na všetkých a každého tiež nervózneho a sledovali štart iných teamov. O 13:10 to pre nás vypuklo. Motýliky v bruchu. Dado to celé začal. Rozlúčili sme sa s posádkou druhého auta a vybrali sa na našu prvú odovzdávku. Bolo mi ľúto, že prakticky nemôže byť celý team celý ten čas spolu. V aute sme si uvedomovali, že sme zbytočne nervózni. Aj sme si to veľakrát potom povedali. Naozaj v podstate o nič vážne nešlo. Prišli sme si zabehať, užiť si to, proste prišli sme za zážitkom týchto pretekov. Zároveň som si ale uvedomoval, že to je prvýkrát, kedy nebežím sám za seba. Že nie je jedno, že si po 5km poviem “kašlem nato, nemám deň”. Nechcel som to ostatným pokaziť. A to som dovtedy nepoznal. Hneď pri druhej odovzdávke nás zastihla silná búrka s krúpami a vetrom. Snažil som sa nestratiť veľa oproti rozpisu, ktorý sme ako team dostali. Bol som prekvapený, podarilo sa mi nejaké minúty stiahnuť. Ľupčianskou dolinou proste tiekol potok. Po ceste. Maroš sa de facto brodil. Napriek tomu to teamu šlo. Nálada neklesla, skôr naopak. V tomto duchu sa niesli všetky naše spoločné odovzdávky. Stretnutia s partiou z druhého auta boli zážitkom. Ľudí, ktorých som mesiac predtým nepoznal, som vítal ako starých známych. A tešil som sa na nich. Áno, znie to ako klišé. Nech aj je. Intenzívne zážitky ľudí spájajú. A toto intenzívne bolo. Stretol som aj Igora Igiho Bilaka, Maťa Tabaka (blahoželám k víťazstvu), Karola DCharlieho Takáča či Maca Rolla, z čoho sa naozaj teším. Dúfal som, že sa to nejako podarí. A podarilo sa!

Nočné úseky a čakanie na ne sú samostatným zážitkom. Hodina spánku, resp. oddychu na karimatke má svoje čaro. Už nepršalo, resp. tu možno vôbec, takže zem bola suchá, miesta dosť. Pôvodne som si myslel, že si neoddýchnem. Ale tá hodina kľudu na trávniku pri kolibe dáko zázračne stačila. Aj keď sme moc jedla nestihli, lebo na večeru sme čakali viac, než hodinu a nakoniec bolo mäso surové. Ale úprimne poviem, ani mi to nechýbalo. Nejako som necítil potrebu jesť. Nočný beh je iný ako ten denný. Človek vidí iba kužeľ svetla čelovky a tým pádom si neuvedomuje rýchlosť svojho behu, pretože niet s čím z okolia referencovať. Je to zaujímavé, pretože prehľad o situácii som mal teda len vďaka pocitom a základným údajom z hodiniek. Spanie v sále, kde spalo cez 200 ľudí je tiež pozitívnou skúsenosťou. Spali sme síce len 3 hod, ale stačilo. Tak dobre som si dávno neoddýchol. Neviem, čím to je. Doma spávam viac, no nie vždy si oddýchnem. Možno ide o samotný spánok, že je intenzívnejší ako doma v kľude. Neviem.

Naše záverečné tretie úseky to bola hrôza. Teplo, teplo a teplo. 2km dlhé rovinky. Podcenil som to (či seba precenil?) a nevzal som si vodu. Fuj, nadával som, nevládal som. Našťastie (a toto by som rád vyzdvihol) sa pri človeku pristavujú autá iných teamov a pomáhajú s vodou. Toto bolo tou podstatou týchto pretekov. Vzájomná pomoc. Na ďalších úsekoch sme sa snažili našich a akýchkoľvek bežcov zásobovať vodou tak, ako sa len dalo. Hrozil kolaps, vyčerpanie. Pribúdajúcim teplom už bolo pri dobehoch nevyhnutné chalanov oblievať vodou z bandasky. Posledné striedanie áut prebehlo rýchlo, ponáhľali sme sa do Bratislavy. Nezávidel som im tie úseky v tom otrasnom teple. Držali sme palce a dúfali, že sa im nič nestane. V cieli pomaly gradovala nálada, dali sme si sponzorské pivo a cestoviny. Hodnotiť ich nebudem, nie je prečo kritizovať. Padli dobre. Sadnúť si (ešte) bolo kde. Čo ma mrzelo bolo zistenie, že vyznačené sprchy v propozíciách pretekov neboli nič viac, než len plážové sprchy na osvieženie. Myslím, že toto by som mohol za seba uviesť ako jediné negatívum organizácie. Nie som náročný, prenosná sprcha aj so studenou vodou by padla po tých behoch vhod. Čakanie na zvyšok teamu bolo kľudné, bez stresu. Predsa len sme už mali svoju časť úlohy za sebou. Ležali sme v parku, neskôr sme si zbehli dať niečo pod zub do Auparku. Vyslovene som sa tešil na telefonát kapitána oznamujúci, že zvyšok to už má v suchu a posledný člen štafety je pred mestom. Konečne sme sa po tých dvoch dňoch všetci opäť stretli a na viac, ako 10 minút. Každý sa rozprával s každým, zdieľali sme si zážitky, fotili sa, natáčali, smiali sa a vychutnávali si posledné chvíle na trati. Keď sa zjavila Marcela až som cítil motýliky, ako som sa tešil. Mali sme to naozaj za sebou, zvládli sme to zabehnúť a to najhlavnejšie bolo – nikomu sa nič nestalo. Ten spoločný dobeh je veľmi emotívnym a zaslúženým zážitkom. Zrejme všetci účastníci tejto bežeckej udalosti si ho navždy zapamätajú. Ja určite.

Čakala nás už “len” cesta domov do Košíc, počas ktorej sme mali na pláne spoločnú večeru. Konečne som začal byť hladný :) Tú sme však len tak tak stihli v motoreste Tekovská Kúria, ktorý chcem vyslovene pochváliť a spomenúť. Nestáva sa na Slovensku často, že vás ochotne s úsmevom obslúžia večerou 10 min pred zatvorením podniku a počkajú, kým sa v pokoji najete a napijete. Ďakujeme, to jedlo naozaj padlo vhod. Dado a Rudo sa striedali za volantom, striedali sme sa aj my rečníci :) Cesta ubehla relatívne rýchlo. Teda aspoň mne sa tak zdalo :)

Čo povedať na záver. Snáď sa ešte raz poďakovať Radovi Revilákovi a Rudovi Boczekovi za možnosť byť členom Geodeticca teamu, celému teamu za naozaj neopakovateľný zážitok a posádke auta za všetky tie spoločné momenty. Ďakujem a sľubujem, že ak by sa šlo v roku 2016 opäť, rád sa pridám.

môj prvý úsek: 11.9km, 1:00’34.0, pace 05’05 min/km [movescount]
môj druhý úsek: 10.0km, 0:49’50.0, pace 04’59 min/km [movescount]
môj tretí úsek: 11.5km, 0:59’31.4, pace 05’10 min/km [movescount]

Celkový teamový čas 29:29:32.5, 34. miesto v kategórii, 44. miesto celkovo. Priebežné výsledky na odovzdávkach nášho teamu. Členovia nášho teamu: Radovan Sedláček, Daniel Dado Jalč, Maroš Hrinda, Adrián Hrinda, Rado Revilák, Maria Revilákova, Dáša Frivalská, Radúz Záhoranský, Marcela Kubišová, Peter Thailon Misovic, Rudolf Boczek a Cyril Počátko.

Fotogaléria z behu je dostupná na našich teamových stránkach https://www.facebook.com/GeodeticcaRunningTeam/photos_stream.

Geodeticca running team

Geodeticca running team

11895111_878779075509465_3077075516418736656_o

One thought on “Od Tatier k Dunaju 2015

  1. Pingback: August 2015 – activity summary | Peter Mišovic's pages

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

CAPTCHA token *